Posledné soboty a nedele ten istý program: od pol desiatej ráno do piatej poobede stále na javisku. K tomu sa ešte prirátajú najmenej dve skúšky počas týždňa. Pri tomto výstupe ideš doľava, nehovor to s takou aroganciou v hlase, cúvni dva kroky... Občas to všetko pripadalo ako hokej, nie ako divadlo.
Potom sa nejakú peknú nedeľu napríklad o 19:00 postavíte na javisko a pred vami sedí dvesto alebo tristo ľudí. Všetci sa na vás uprene pozerajú, čakajú na každé jedno slovo, ktoré poviete. Hlavu vám obiehajú všetky drobnosti, každý jeden detail, ktorý ste dlhé týždne memorovali. Režisér na stoličke si vtedy trhal vlasy a cez fajčiarsku prestávku ich z rozškrtaných poznámok vytriasal.
Šepkárky za portálmi rozhadzujú rukami. Našepkávajú vám, pre prípad, že by ste zabudli text. Počujete ich dobre. Diváci pred vami našťastie nie. Aj to je umenie, aj keď ho nikto nevidí.
Posledný výstup je vždy najťažší. Dohrať silný záver je náročné, ale ťažko demonštrovateľné iba slovom. A navyše, nie ste v tom sám. Kolektív trinástich ľudí musí nielen na konci, ale počas celého predstavenia žiť spoločne, dýchať ako jeden organizmus.
Potom to všetko skončí. Spotené čelo si utriete do kostýmu. Nedokážete ovládať zimomriavky, ktoré vám priviedol potlesk divákov. Vedľa vás stoja aj takí, ktorí sa neubránia plaču. Aj potlesk dokáže privolať slzy... Ak ste neverili tomu, že hodiny a hodiny strávené na skúškach majú význam, toto vás určite vyviedlo z pochybností.
Divadlo je úžasná vec. Z jednej, či druhej strany.
