Zaujala ma invencia, s akou Šošoka hral. Na albume Slovenskéhojazzového tria z konca minulého roka (k spolupráci na tomto projekte siprizval klaviristu Ondreja Krajňáka a kontrabasistu Tomáša Baroša)predstavuje známe jazzové štandardy v jemu typickom expresívnomspracovaní. Nebál sa ani experimentu s osvedčenými a opočúvanýmiskladbami (ako je to v prípade davisovky All blues).
Upútali ma aj Šošokove sólové nahrávky.Využíval v nich bicie nástroje z celého sveta, najmä však z Afriky. Akosólista na bicie a perkusie sa preslávil predovšetkým v zahraničí. Domasa mu toľko uznania nedostalo, jedine doma v Piešťanoch dokázali oceniťjeho umenie (v roku 2006 sa stal osobnosťou mesta Piešťany).
Zaujalo ma tiež, s akou ľahkosťou tvoril reláciu Jazzový klub narádiu Devín. Vždy predstavil interpreta, o ktorom som nikdy predtýmnepočul a predsa ma vždy zaujala každá jeho džezová hodinka v éteri.Najviac spomínam na reláciu o americkom klaviristovi žijúcom v BrazíliiJeffovi Gardnerovi. Doteraz ju nosím v prehrávači.
Zaujalo ma aj toto: „...zazitok z jeho koncertu ostane pre mnajednym s najhlbsich zazitkov v mojom zivote...“. Aj toto: „...nemozemtomu uverit...Uprimnu sustrast....“. Ale najviac toto: „Dnes je smutnýdeň. Ráno mi zomrel otec a teraz čítam, že ste sa do večnosti vybralispolu. Nikdy nezabudnem na naše stretnutia v Piešťanoch a na koncertochv Nitre, alebo v Blave. Česť Tvojej pamiatke.“ To všetko sú neupravenéodkazy z knihy návštev Dodovej osobnej internetovej stránky.
Dodo Šošoka v piatok predpoludním zomrel. Odišiel, dohral. Na druhom džezovom svete už rozložil novú biciu zostavu a jammuje. My spomíname...
