Poloprázdna miestnosť univerzitnej posluchárne sa akosiskultúrnila - ťažko povedať, čoho dôsledkom. Na stole rozložených okolo stokníh, rozjímal nad nimi Koloman Ketrész Bagala. Priznám sa, z početnýchrecenzií, reflexov na knižné tituly či z esejí, ktoré som od neho čítal, som siho predstavoval trochu inak.
Ivan Štrpka čosihľadal v bielej igelitke. Oslovil som ho. Pamätal si ma z e - mailovejkorešpondencie a pustili sme sa do debaty. O literatúre, ľuďoch, stave súčasnejspoločnosti...Úžasné.
O čosi neskôrzačala beseda. Obsadenie prvého radu (zľava) : môj kamarát Filip, Ja, kolegaKoleják, budúci lapiduch Pali Burda, a kamarátka Nika. Rozprávalo sa všeobecneo súčasnej literatúre, Ivan Štrpka zaspomínal aj na Deža Ursinyho, a to dosťrozsiahlo. Ak mám pravdu povedať, toľko nových informácií by sa nezmestilo doknihy, ktorú by si Dežo akiste zaslúžil.
O dve hodinkybolo po akcii. Vypýtal som si ešte podpis do môjho básnického notesa a spolu skamarátmi sme zbehli to všetko krásne zapiť do neďaľekého Efektu. Novémučlenovi nášho pravidelného zoskupenia sme ešte priradili rusnácke meno - Pali,ako pravý udržiavateľ rusínskych tradícií bol na všetko pripravený a SuAri - musme pridelili meno Nikolaj.
Krásny deň smeukončili v staničnom vyžieráku - presne tam, kde sme ho začali. Objednali smesi 3 cesnakové polievky s opečeným chlebom a jeden slepačí vývar s rezancami. Oosemnástej sme sa už na podnájme ukladali k spánku. V duchu som sipredstavoval, čo dnes budem písať. Premyslel som si to a práve to čítate:
Ďakujem, pán Štrpka. Nie ste iba veľký básnik, ste aj veľkýčlovek.
O polnoci sme saobaja - Ja a SuAri - prebrali. Prečítali sme si pár básní a opäť sme zaspali.Nostalgiu sme dorazili ráno o desať tridsať, pri čakaní na rýchlik domov. Kdeinde, ako v staničnom vyžieráku na orosenej dvanástke. V kupéčku sme ešteplánovali spoločnú cestu transibírskou magistrálou. Alebo aspoň do Ukrajiny.
