Ideleto. Spomienky na to minulé, plné dobrej hudby, spájam s tým, čo ešte lenpríde – na niektoré veci sa jednoducho nedá zabudnúť a aj vďaka nim sateším na koncerty, ktoré onedlho prídu. Veď do punkových tónov som sazapočúval prvýkrát v útulnej skúšobni, s plechovkou piva v rukeniekedy v júli 2006 a drží ma to doteraz.
Punkje najmä a nezabudnuteľných koncertoch. Snáď najnostalgickejší z nichbol na kúpalisku : dôchodcovia s vnúčatami sa vytratili po prvých piesňach.Pohľad na vyľudňujúce sa priestory nikdy nezabudnem - najmä na tie ich kyslévýrazy tváre sprevádzané posmešnými a pohoršujúcimi vetami typu :„Spitiny, ožraté hovädá, ktoré nemajú čo robiť!“ Lahoda smiať sa im do očía myslieť si svoje. Aj napriek tomu si však staršiu generáciu vážima neberiem jej názor.
Punkje taktiež o súdržnej komunite ľudí. Tí praví (viď foto pod), ktorých som mal možnosťspoznať, veria svojmu presvedčeniu odkedy sa narodili až kým nezomrú. Mámtotižto pocit, že niektorí sa na „punkáčov“ iba oddane hrajú, aby si tým niečodokázali. Často sa stáva, že nášivky s prečiarknutým fašistickým krížomnahradí ulízaná hlava techofila – najmä keď dotyčný utŕži niekoľko rán od neonacistickejvymetenej hlavy niekde na ulici. „Prezliekanie kabátov“ na mňa nerobí dobrýdojem.
Janepotrebujem nosiť prefarbené vlasy, nepotrebujem piť najlacnejšie víno, aby sommal rád dobrý punk, aby som sa cítil byť „punkáčom“. Ja iba musím počúvať punk,chcem ho počúvať a budem ho počúvať. Nech už je leto.
