1. Kedy si prvýkrát pocítil, že si ťa hudba ťahá k sebe?
Asi keď som mal 9 rokov.S kamarátom z ulice Ronie Vámošom sme boli fanatici do Beatles.Mali sme na starých kotúčových magnetofónoch skoro všetky ich nahrávky. S tým išlo ruka v ruke praktické muzicírovanie. Založili sme garážovú kapelu, v ktorej som hral na bicie.
2. Už počas štúdií na konzervatóriu si bol členom viacerých folkových i jazzových skupín. Ako si na to spomínaš?
Prvá dôležitá profi - skúsenosť bola funky kapela Tamis.Bol som štvrták na konzervatóriu, bolo to v roku 1982. S nimi som prvýkrát hral pred publikom. V piatom a šiestom ročníku sa to už rozbehlo. Zoznámil som sa s Matúšom Jakabčicom a začal som hrať jazz.. Bubeník Paľo Kozma ma zavolal do svojej kapely Esprit spolu s Gabom Jonašom a Dušanom Huščavom. To bolo prvýkrát, čo som hral s top -profíkmi. Kozma ma dotiahol do pražského Jazz Q Martina Kratochvíla, s ktorým som absolvoval moje prvé zahraničné turné v Rusku roku 1984. Dostal som sa aj do jazzrockovej kapely Tagore, tú viedol Stano Ščepán. Tam som sa zoznámil s bubeníkom Oldom Petrášom, s ktorým hrávam dodnes. Oni ma dotiahli do VV Systemu Vlada Valoviča. Boli to roky plné nadšenia a očakávania, čo život prinesie.
3. Neprepadá ťa teda niekedy pocit nostalgie za študentskými rokmi?
Nostalgia ani nie, skôr mi škola prekážala pri mojich muzikantských aktivitách, takže som rád, že toto stresujúce obdobie už mám za sebou.
4. Tvoje prvé sólové CD Bass Friends bolo vysoko hodnotené v prestížnom americkom časopise Bass Player. Vzhľadom k tvojej bohatej hudobnej kariére si ho vydal pomerne neskoro: až v roku 2000...
Ja som taký človek, čo neforsíruje veci. Bola to zhoda okolností. Zoznámil som sa s Jurajom Tatárom, ktorý ma zavolal na nahrávanie svojho CD Madre. Ja som mal v zásobe povymýšľané rôzne basové groovy. Jurovi som to všetko nahral na pásku a on na to skomponoval celé skladby. Bolo to v roku 1995. Potom to 5 rokov kvasilo. V roku 2000 som dostal ponuku od Jazzovej Spoločnosti a Hudobného Fondu nahrať svoje profilové CD. Tak sme s Jurom Tatárom niektoré veci oprášili a nahrali.
5. Okrem jazzu sa venuješ sa aj vážnej hudbe, od roku 1991 si členom Slovenskej filharmónie. Vnímal si to vtedy ako novú výzvu?
Bola to zhoda okolností. Neplánoval som ísť do Slovenskej Filharmónie, ale môj profesor Ladislav Štukovský, ktorý ma učil na Vysokej škole múzických umení ma prihlásil na konkurz, aby som si obohral koncertný program. Zobrali ma a neľutujem. Hrá sa tam síce náročný program, každý týždeň iný, ale vďaka tomu sa udržujem v dobrej hráčskej kondícii. Okrem toho som s Filharmóniou precestoval kus sveta.
6. V roku 1994 ti bola udelená prestížna Cena Ladislava Martoníka pre najlepšieho jazzmana aktuálneho hudobného roku. Čo pre teba znamenalo toto ocenenie?
Určite to poteší a polichotí, ale uvedomujem si, že treba neustále na sebe pracovať. Žiť len zo svojho mena je dosť nebezpečné. Poznám niekoľko takých muzikantov, ktorí boli slávni a prestali cvičiť. Je to dosť smutný pohľad.
7. V súčasnosti si členom viac ako desiatich kapiel rôznych žánrov. Nie je problematické nájsť si voľné miesto v diári?
Áno. tých kapiel je asi 15, ale fungujú sporadicky, takže sa to dá zmenežovať. Ale niekedy príde ku kolízii, vtedy má prednosť tá kapela, s ktorou som bol dohodnutý skorej. Inak mám rád plný kalendár, pretože rád hrám.
8. Ako si sa dostal k Martinovi Valihorovi? Najmä spolupráca s ním na projekte KVG Trio bola viac ako pozoruhodná...
S Martinom som sa prvýkrát stretol v nahrávacom štúdiu. Bolo to asi v roku 1997. Nahrávali sme pesničku pre Marcela Palondera na Eurovíziu. Bola to taká rýchlovka. Bližšie sme sa spoznali až v roku 1999, keď sme s Matúšom Jakabčicom zavolali Martina do našej kapely Madhouse. Projekt KGV bola taká zhoda okolností. Dostal som ponuku účinkovať s mojou kapelou Bassfriends na Bratislavských Jazzových Dňoch, ale Bassfriends nemohol, tak som urobil náhradný projekt KGV. Vybral som si výborných muzikantov - Ondra Krajňáka a Martina, s ktorými to výborne fungovalo.
9. Ako vnímaš súčasnú slovenskú jazzovú scénu?
Slovenská jazzová scéna je malá rodina. Každý s každým je poprepájaný v rôznych projektoch, čo je vlastne super, lebo každý má dosť roboty. Na druhej strane ale chýba tlak konkurencie – muzikantov, ktorí ti šliapu na päty. To je dosť užitočná vec. Čo by sa mohlo zlepšiť, je viac hudobných scén a podujatí, kde by sa slovenskí jazzmani mohli prezentovať. Často je problém aj vo financiách. Keďže je to náš job, potrebujeme honoráre a niekto to musí zaplatiť. Často krát sa to nedá vykryť zo vstupného, takže je treba zháňať sponzorov. Na to však väčšina muzikantov nemá bunky. Čiže chcelo by to schopných managerov.
FOTO: Filip Struhárik
