Stretli sme sa v piatokna lavičke pred dominantou nášho úžasného mesta – bola si krajšia ako som si ťapamätal a po piatich minútach rozhovoru som mal pocit, že sa poznámenajmenej dva roky. Nevyrušoval ma ani chladný dorážajúci severák – dobre viem,že mi ťa závidel! A ako si ho provokovala, keď si jeho ľadové výdychyignorovala s bravúrnou ľahkosťou! Som príjemne nervózny, keď na to terazspomínam a pozerám do okna ako tu, päťdesiat kilometrov od teba povievaten istý severák ako v piatok a navyše doňho smoklí aj ľadový dážď.
Dvořáka už asi vypnem zo slúchadiel.Spolu s poetickým dažďom dorážajúcim na strechu internátu majú čarovnúschopnosť duševne ma ničiť. Neviem prečo si ich spoločné tóny asociujem s tebou. . .Teda už viem. Včera som pri nich zaspával a pravdepodobne sa mi vrylido podoby tvojej tváre, ktorú som vtedy mal pred očami. Chýbaš mi . . .
Prepol som na Tchaikovskeho.Zbožňujem ho. Ako tvoju dlaň – viem, nech to znie akokoľvek frázovito,zbožňujem tvoju dlaň, zbožňujem ťa celú. Áno, možno si si práve položiliotázku, ako ťa môžem zbožňovať, keď sa poznáme iba týždeň. JEDNODUCHO. Snažímsa vnímať svet trochu inak. Všímam si obyčajné detaily, skladám si z nich svojobraz o skutočnosti, o svete. Teba som si už poskladal – a pomaličky sidokladám ďalšie časti. Tak pomaličky, ako dopadajú posledné kvapky dnešnéhopodvečerného dažďa, tak pomaličky, ako dohráva Tchaikovskeho Walz of theflowers . . .
