Jarné slnko nám príjemne otravovalo oči. Ani napoly prehnitá lavička, na ktorej sme sedeli mi však nevzala pocit, aký zbožňujem - držali sme sa za ruky a ignorovali sme spolu všetko. Neviem, čím to je, ale tvoja prítomnosť mi vyplňuje svet poetickosťou, máš dar opiť ma svojou poéziou. Poéziou očí, dotykov pier a rúk...
Aj ty si moja báseň. Po častiach si ťa píšem do notesa a kruh, ktorý skladám a pomaly dopĺňam, raz celkom uzavriem a ty budeš celkom v jeho strede - v jednom veľkom objatí poetických rúk. Budeš sa na mňa pozerať z druhej strany ako ostatní...
Aj dnes je krásne jarné počasie. Slnko ma opäť príjemne otravuje, pozerám na našu včerajšiu lavičku... Tak ako včera, keď som ti hladil oči a a posielal som im dve krátke slovíčka mojim pohľadom. Viem, že nemusím písať aké, lebo ty vieš...
