„Pozri, aký článok som prečítala včera, keď som išla vlakom na prijímačky,“ kričí na pol autobusovej uličky deviatačka s prefarbenými vlasmi načerveno. Rozhadzuje pritom časopisom a stihla frngnúť právničke, cestujúcej do práce, rovno po špičke nosa. Keby na ňom mala vriedok, jeho obsah by určite skončil na frizúre starej pani sediacej oproti. Počas dvanástich minút - presne toľko trvá cesta od zastávky, kde dennodenne pristúpia do autobusu tri harfičky, až na stanicu – sa predná časť autobusu dozvie úplne všetko - aj o tajných záznamoch v menštruačnom kalendáriku.
Žena v rýchlom občerstvení, kde robia žemličky a odporné presso, sa netrafila do tanierika a z lyžice vykydla polovicu parížskeho šalátu na dlážku. Čerstvé pečivo jej ešte nedoniesli. Nadáva. A ešte má aj čelo a vlasy spotené - erárnu čapicu s logom firmy si nemôže zložiť, aj keď sa nad fritovacou panvicou mení na igelitovú teskotašku.
V predajni delikatesných čokoládových pochúťok otvárajú až o ôsmej. Rebeky, ktorých tikajúce biologické hodiny počuť až na ulicu, otvoria až o 8:15. Aby aspoň oni mali super deň, a druhým ho pokazili. Čokoládovú tyčinku by si kúpilo veľa ľudí, ráno je vtedy o niečo krajšie. Ale nové gélové nechty a chlapov nezáujem majú prednosť.
Keby som nemal prehrávač hudby, asi by som cestu do práce neprežil. A nielen dnes. Ja viem bez hudby vydržať. Aj ľudí počúvam rád. Ale dnes skrátka nebolo koho počúvať.
