Vykračujem do dažďa a
a pochodujem do stôp
zakrivených svetiel
rozmočených kvapiek
a lámp
tak kde pramenia
vodopády do hlavy
Rukávom namiesto utierky vysal zo stola vyliate kvapky svojich posledných duševných úspor a mokrou rukou hrabol do vrecka. Po polnoci v júli... Dávo po polnoci, niekedy o tretej, možno štvrtej nadránom...
Škrípala mu hudba...Áno, hudba vodopádov cudzieho ženského hlasu, ktorý nikdy predtým nepočul. Z vlastnej hlavy sa mu jej šepot odráža od steny naspäť do uší. Taký krátky, a predsa príjemný hlas, nikdy taký med nepočul. A možno už ani počuť nebude...
Ráno sa zobudí, opláchne čistou vodou, vlasmi a snami...Pochopí, že dievčenský hlas nebol - to iba v jeho hlave narážala molekula OH na ďalšiu ľahk, šteklivú OH - molekulu. "Miláčik, je ráno," zakričí druhýkrát budík. Nebľač, už dávno som v kúpeľni.
ILUSTRÁCIA : MISS FANA WRONG
