Detstvo mal šťastné. Vľúdni rodičia si na prísnosti nedali veľmi záležať a mladého Verlainea ako jedináčika rozmaznávali. Priskoro ho však dali do internátu a odvtedy sa spustil. Stal sa z neho fagan s hlavou plnou bláznivých nápadov a snov. Neštudoval najlepšie a zmaturoval len s veľkou dávkou šťastia. Dva či tri semestre na právnickej fakulte a občasné krígle v krčmách doplnili jeho neslávne vzdelanie.
Vtedy začal veršovať. Už od štrnástich rokov rýmoval smrteľne vážne, v tom čase však vytvoril nevydarené i keď zábavné pokusy, ktoré veľmi rýchlo spálil. Zakrátko na to však vyšlo niekoľko jeho básní v časopise Parnas a netrvalo dlho a jeho prvá zbierka Zlá hviezda uzrela svetlo sveta. Kniha však nemala veľký ohlas v tlači. Väčšej pozornosti sa dostalo až Saturnským básňam z roku 1866.
Za zmienku stojí taktiež zbierka ľúbostných básní Dobrá pieseň, ktorú 5. júna 1870 venoval svojej manželke Mathilde Mauetovej. Ich manželstvo však nemalo dlhé trvanie, rozvrátil ho Verlainov vzťah s Arthurom Rimbaudom. Je známe, že Verlaine sa veľakrát rozhodol radšej pre niekoľkotýždňovú spoločnosť s kontroverzným priateľom ako so svojou manželkou.
O bruselskej tragédii s Rimbaudom ste už čítali, no treba uviesť, že po odsedení dvojročného trestu Verlaine vyšiel z väzenia ako vyrovnaný človek a venoval sa vyučovaniu francúzštiny v Anglicku, neskôr po konvertovaní na katolícku vieru učil na katolíckom kolégiu v Paríži. Pokúšal sa byť aj farmárom, ale jeho chabé pokusy vyústili v roku 1883 do neskutočnej biedy, keď takmer umrel hladom.
V tej dobe boli jeho domovom striedavo parížske nemocnice a doslova žobrácka izba v Latinskej štvrti. Tvrdú hlavu neobmäkčili ani časté alkoholové excesy a iné neresti. To mu dokonale podlomilo zdravie. Umrel 8. januára 1896 v Paríži. Jeho básnické zbierky Saturnské básne, Galantné slávnosti, Dobrá pieseň, Piesne bez slov, Múdrosť a Paralelne zostávajú aj v súčasnosti vrcholom francúzskej poézie. Aj vďaka pohnutému životu sa Verlaine stal svojim intenzívnym melodickým lyrizmom večne živým básnikom.
