Zosídliska krásne vidieť na celé mesto. Dnes ráno ešte živá hmla zahaľuje druhýbreh rieky - autá na ceste vedľa nej nevidieť, iba počuť. Schádzam po strmýchbetónových schodoch, je ich asi 35. Jeden z nich pred piatimi týždňamipraskol a nejakí murári ho boli opraviť až predvčerom.
Prešiel som cez prázdnu cestu, ktorávedie zo sídliska a zaradil som sa na chodník, k taktiež ponáhľajúcimsa vysokoškolákom a ženám vracajúcim sa s plnými taškami potravín z nočnejzmeny. Zapozeral som sa na hodinky mobilného telefónu – pri trochu rýchlejšejchôdzi by som dnes predsa len mohol prísť prvýkrát načas. Schoval som telefóndo vrecka a pridal do kroku.
Pozrel som pred seba - chodník savyprázdnil. Nebolo na ňom nikoho – iba stará mama s asi štvorročným dievčatkom,kráčali predo mnou. Stará mama s námahou kolísala vnučku na ramene a špinavémokré topánky dievčatka sa pri tom akoby náročky utierali do hnedej vestystarej mamy. Nešlo mi do hlavy, prečo tak veľké dievčatko ešte nechodí samé a starkáho musí držať na rukách.
Potom ho zložila z pliec.Hygienickou vreckovkou poutierala vestu zašpinenú od topánok, ale druhou rukoupritom pevne držala dievčatko. Spomalili. Spomalil som tiež a pozoroval somich. Dievčatko kráčalo len s veľkou námahou. Po pár krokoch ho stará mamavzala naspäť do náručia. Opäť sme pomalou chôdzou prešli niekoľko desiatokmetrov a všetko sa opakovalo odznova.
Pridal som do kroku a vypol somprehrávač, aby som niečo započul, keď pôjdem okolo. Nebolo treba. Stačilo sa k dvojicipriblížiť a všetko bolo jasné. Dievčatko malo na pravej nohe protézu - nohuv kolene ohýbalo veľmi necitlivo a neprirodzene. Pri každom kroku,ktorý robilo samo, sledovalo so sklonenou hlavou svoje nôžky. Neisto, pomaličkyodkráčalo niekoľko metrov a potom muselo znova na ruky. Unavilo sa.
Predbehol som ich a ešte niekoľkokrátsom sa potom otočil...
Ani dnes som nestihol školu načas.Nevadí. Možno o týždeň.
