S Imrem sa dobre rozvlačuje. Hovorí spisovnou slovenčinou, aj keď riadne zaťahuje maďarským prízvukom. Dozvedel som sa, že pracuje v redakcii Ľudových novín, jedinom slovenskom týždenníku vychádzajúcom v Maďarsku.
Imre rád fajčí ručne šúľané cigarety. Popritom ako ich točí, rád hodnotí, v akej situácii sa on a jeho menšinoví slovenskí kolegovia nachádzajú. V Maďarsku sa nemajú bohvieako, ale berie to s nadhľadom a pozýva ma na ďalšiu rundu. Sarkasticky sa usmieva nad tým, čo si Slováci myslia o svojich krajanoch v Maďarsku a ešte viac sa smeje na tom, čo si jeho krajania Slováci myslia o samotných Maďaroch.
Imre si z toho ale ťažkú hlavu nerobí. Hovorí, že sa im v Maďarsku žije dobre. Medzitým sme si potykali a pripaľujem mu pred chvíľou ušúľanú cigaretu. Ako tak plynie čas, uvedomujem si, že mi jeho maďarský prízvuk vôbec neprekáža.
Imre hovorí, že niekomu by to prekážať mohlo. A tiež dodáva, že sa doma za Dunajom už s podobnými ľuďmi, ktorých to vyrušovalo, stretol. Vraví ale, že s maďarskými domácimi vychádza dobre.
Imre tiež píše dobré básne. Dáva mi do rúk zbierku jeho kaligramov a podpisuje sa do nej. Na kúsku papiera mi tam vkladá tiež jeho emailovú adresu, vraj radšej teraz, kým ešte nie sme úplne popití, lebo zajtra odchádza domov do Budapešti.
Imreho mám rád. Lebo je maďarský Slovák. Lebo je slovenský Maďar. Lebo je skvelý človek.
