„Keďsom sa dopočula, že Liduška zomrela, skoro som odpadla. Na rakovinu...“ Taktonejako začal ich rozhovor. O mŕtvej kamarátke sa rozprávali pomerne dlho.Ani neviem akým zázrakom prešli v momente na tému o dobrých topánkach, čovideli u „Číňana“. Smiali sa na ich nízkej trvácnosti, ale aj cene,spomenuli ešte manželov a so smiechom sa vytratili na najbližšej zastávke.
Prišlo mi trošku paradoxné, že prispomienke na mŕtvu kamarátku jedna z nich takmer plakala, po niekoľkýchminútach sa však dovesela zabávali na nejakej banalite. Obdivujem tútoschopnosť ľudí odosobniť sa od vážnych vecí len tak – ja sám by som to asi nedokázal.
Keď spomínam na ľudí z „iného sveta“– nech sú to už príbuzní alebo celkom neznámi ľudia, ktorých poznám iba zo slúchadielreproduktorov alebo zo strán kníh, trvá mi to obvykle oveľa dlhšie akospomínaným dvom dámam. Možno aj preto som iný.
