Rád by som konečne prišiel na to, čo za zhluk mnou neprebádaných vecí ma takto raz za čas pochytí - vždy ma pri tom bolí hlava. Nie z depresie, výnimočne tiež nie s pohoršovania sa nad "ľudskou blbosťou, ktorá je večne živá ako Lenin". Ako tak ďalej píšem tieto riadky, mám chuť poriadne sa napiť aspoň čerstvej kávy a do druhej rána nezažmúriť oka. Rád premýšľam a nemôžem zaspať.
Premýšľam o všetkom - ako budem ráno jesť včerajší tvrdý chlieb, lebo sa mi nebude chcieť ísť do obchodu pre čerstvý. Myslím aj na prehýrené noci a následné rána, keď by mi bol ten tvrdý chlieb lepší ako čokoľvek iné. "Ale až keď budeme úplne vytapetovaní, to nám bude sveta žiť..." A postarší ľudia sa na nás mladých budú sťažovať - súhlasím, niekedy oprávnene a logicky. A niekedy len tak z povinnosti, aby sa nepovedalo. "Pomaly si navykáme..."
Pomaly si na túto idylku zvykám. Sám so svojimi myšlienkami, a niekedy aj s Andrejom Šebanom...Som rád, že takto poľahky a so cťou, nie so slzami v očiach (tak to zvládajú mnohí iní, ale nie sú mi preto na smiech). Čo je to človek vykorenený vie polovica spoločnosti, tak na čo tu o tom ešte píšem aj ja? "...tú. čo gumuje nám hlavy..." Dnes v noci sa namôjveru odstrelím ďalšou tajnou básňou a bude pokoj.
"...K****t, p**a, *i*...." Dnes už iba ja a Šeban.
