V pravej ruke držal žltú igelitku, plnú akýchsi vecí, alebo - alebo možno niečoho úplne iného. Na tom predsa nezáleží. Vybral druhú ruku z vrecka. Bola veľká, utrápená, zostarnutá...Natiahol ju k nám a zároveň mu z úst vyšli pokojné, nevtieravé slová...
"Vyzerám až tak, že som vás o všetko ožobral ? Nemáte prosím vás nejaké drobné na jedlo?"
Pozreli sme sa na seba. Pozrel som do zeme. Pozrel som naňho. Čosi sa vo mne pohlo. Potom som zo zadného vrecka pološpinavých nohavíc vytiahol rozťahanú peňaženku a vytiahol som z nej posledných dvadsať korún. Zajtrajšie suché raňajky v školskom bufete. Aj ona mu dala všetky drobné, čo mala.
"To je bomba! To je špica ! Ďakujem !"
Pozerajúc do dlane odkráčal smerom k polotmavej ulici.
" Čo si asi kúpi za tie peniaze? " - opýtala sa ma.
" Je mi to jedno. Stačí, že sme mu urobili radosť. Ale podľa mňa to bude víno." - odvetil som.
Odkráčali sme smerom do centra prvou z chladných jesenných nocí. Možno aj trošku popŕchalo a nahému súsošiu vedľa diskobaru nebolo čo závidieť.
Až teraz som si na toho tuláka znova spomenul. Už viem koho mi pripomínal - seba samého. Nemám bradu, ani červenú páperku. Ale som človek - ako on, a možno oveľa chudobnejší. Chudobnejší a nešťastnejší. Chcem sa vedieť tešiť zo života.
