Buchla dvere o stenu, mierne ju obila a stratilasa za rohom. Vtedy som ju videla naposledy. Kde sa stratila? Kam odišla? Neviem.Ale mala na to právo. Nerada to priznávam, ale mala. Mrzia ma tie myšlienky,blbé poznámky, občasná ignorácia, .... Hlupaňa! .... Ja! Nie ona. Veď malapravdu, bola presne taká, aká mala byť, chcela byť, musela byť.
Zásadová, no všetky svoje pravidlá rada porušovala, keď sato žiadalo.
Otvorená, čo si niekedy vyčítala, ale len kvôli strachu.
Keď som už pri strachu – vystrašená, lebo celý tento svetnevie byť ani len malinkou istotou, že niečo bude tak ako má byť.
Občas, vždy naivná. Naivita spočívala v jej prílišreálnom vnímaní sveta. Nič nebolo až také pravdivé, ako si to predstavovala.
Zvedavá až príliš, ale to sme všetci, aj keď sa niektorídokážu tváriť tak ľahostajne.
Smutná úplne vždy. A jej úsmev to len potvrdzoval.
Bola svojská, niekedy detinská, niekedy hravá, bláznivá,inokedy tajomná a pritom vždy taká čitateľná. Chýba mi jej nekončiacadôverčivosť. Bolo v nej niečo krásne detské, čo iným chýba.
Zbohom. Nemusela si ešte ísť ... ja viem ... okolnosti .... atvoja neustála túžba byť ako niekto iný ... chápem .... ja len, že teraz sacítim taká polovičná. Ani neviem kedy nastal ten zlom, ale teraz si uvedomujem,že fakt nastal. A sama som si na vine ..... zmenu som si predsa pýtala ...
