Stále sa vraciam,
nie len obraciam,
proste sa bojím.
Ale jasne ste mi ukázali,
kde je moje miesto,
čo pre vás znamenám,
najavo ste mi dali.
Cítim sa neisto,
neverím už ľuďom.
Ako sa môžete smiať,
a pritom tak podlo klamať.
Lož mi už prerástla cez hlavu.
Nie, nie je to déjà vu.
Je to ako mať dve tváre
a nemožno ich nazvať pravé,
áno to ste VY!
Pri pohľade do vašich očí,
cítim bolesť obrovskú,
niekto tu však stále mlčí
a mne nedá šancu tú.
Možno si ju nezaslúžim
a možno sa len so zlými ľuďmi súžim.
Krok dopredu spravím
a čo je predo mnou?
Niekto si povedal: “Múr jej tam postavím.“
Už viac nehľadám,
už viac nežiadam,
už viac netúžim,
už viac neľúbim,
už viac neverím.
Roztvorím krídla a letím.
Možno si svoj sen splním.
Ale čo s NÍM?
Ľutujem svoju minulosť,
ľutujem svoju prítomnosť,
nechcem ľutovať aj budúcnosť!
Budem sa biť,
občas sa treba skryť,
ale načo mi je ochrana,
hra na zbabelca by cenu nemala.
Sily mám dosť,
i keď som len koža a kosť.
Zatvorím oči,
do sna skočím
a kým pravda nepríde,
MŇA nebude!
