................ Hodilasom šumivú tabletu do fľašky a zavrela som ju. Čakala som. Čo sa stane.Nič svetoborné a tak išla fľaša do tašky a taška na chrbát. Tak veľmisa mi nechcelo ísť dnes do školy. Tak rada by som zostala doma. Lenže už aniv tej posteli som nevedela vydržať. Budík bol nastavený na 6:10 a jasom sa zobudila už o 5:30. Len som sa prehadzovala v posteli, tlačilasom oči dokopy, ale ani to nebolo dobré. Stále a stále som ho mala predočami. Jeho úsmev, oči, nemohla som to vidieť. A keď som ich otvorila, tak somho videla zase v rámčeku na poličke. Asi by som to mala dať preč. Aspoňdovtedy, kým si zvyknem na jeho prítomnosť, aj keď mi bude tak veľmi vzdialený.Ale ja nechcem. Moje srdce sa nechce zmieriť s tým, že by malo zabudnúťkoho miluje. Cesta do školy bola dlhá. Normálne mi to trvá asi tak 5 minút, alednes som sa vliekla. Rozmýšľala som, aké výhovorky by mi prešli. Mohla som ísťk lekárke a povedať jej, že mi je zle a ona by pri pohľade namňa povedala, že na mňa asi niečo lezie, že si mám deň poležať v posteli.Lenže to by ma zase poslala do tej postele, kde sa mi vynára jeho tvár. Tamnechcem. A tak som šla. Krok za krokom som sa k nemu približovala.Bála som sa, že jeho pohľad nezvládnem, že ma bude ignorovať, proste som sabála všetkého, čo sa mohlo stať. A nič by mi nepomohlo, aby sa mi uľavilo.Kráčala som hore po schodoch a dúfala som, že možno tam ešte nebude....
Sadla som si na miestoa vybrala som fľašku z tašky. Otvorila som vrchnáčik a mojašumivá tabletka urobila svoje. Celá som sa ofŕkala. Ja som vedela, že sa musíniečo také stať, keď som ju tam zatvárala, ale myslela som si, že som to zavrelaneskoro.
Hlava v oblakoch,ale nie v takých tých sladkých, ako keď sa povie: „Lietamv oblakoch.“ Tieto boli nejaké šedé, až čierne. Potrebujem nájsť svojúsmev, ktorým občas obdarúvam ľudí okolo mňa. Ale nachádza sa tu? Asi nie, veďčo by tu robil v takej tme. Zrazu sa začalo všetko mihotať, triasťa premieňať. Niekto kričal moje meno, ale nevidela som ho.
„Haló, kto je tam? Ktona mňa volá?“ ......................
„Veď už vstaň!!! Musíš ísť do roboty. Budík zvonil už asitri krát. Prosím ťa, kedy si zaspala? Nemôžeš takto ponocovať. Potom sa tinechce vstávať.“
Ako rada som sa dnes zobudila.
