Byť spomienkovo optimistická, lebo moja francúzska predstava bude pre tento účel príjemná a ľahká. To v tamtej prítomnosti som bola unavená, ospalá, mrzutá.
Nie je tu teplo. Nie je tu krik. Na pláži nie sú slnečníky. Každý si položí veci, kde chce. Obchody s potravinami sú aromatizované miestnymi vychýrenými syrmi. Každým dňom si kúpime nový a súhlasne prikyvujeme nad jeho chuťou, nad jeho jedinečnosťou, naozaj inakosťou. Červená na cestách nie je príkazom, ale možnosťou. Autobus zastane na križovatke a priberie o jedného človeka. Trochu anarchia.
Myslím na svoju parížsku šatku, ktorú som včera stratila. (Alebo niekde zabudla?) Kvôli tej jej ľahkosti sa zo mňa mohla pokojne vyšmyknúť bez môjho ostražitého uvedomenia. Teraz si hovorím, že moja šatka je vlastne ako ja, tak ju nemám čo odsudzovať. Rada sa ľahko nesie, prechádza a keď je toho na ňu priveľa, zmizne bez oznámenia, vyparí sa, vytratí, zmení smer, utečie niekam, kde chce byť sama. No ten muž má taký sluch, vďaka ktorému počuje, ako v tichosti skuvíňa a nikdy ju takto nenechá. Tento mužov krásny sluch, jeho odvážne uši. Ostávam nadšená duševnou fyziológiou uší počúvajúceho muža.
Môže byť niekde podupaná. Na zemi mokrá. V oceáne zmoknutá. Na krku nejakej francúzskej slečny, ktorá sa z nej teší tak, ako som sa z nej tešila ja. No jej radosť je iná. Je to radosť z nájdenia. Dostať niečo ako dar, byť obdarená - to je radosť, ktorá si vyžaduje byť za dar zodpovedná.
More
Pri rannom behu sa na nás vyliali asi tri vlny. Ostali sme mokrí. Mali sme more v ústach. More tu určuje režim dňa. Cez deň sa otvára, rozširuje hranice svojej otvorenosti, pozýva deti s lopatkami, mladých chlapcov a dievčatá s loptami. Deti sú tak odolné, že im nevadí zima. Polonahé pobehujú po pláži, zatiaľ čo ja mŕznem v azúrovom svetri.
K večeru má toho more dosť. Uzatvorí svoje útroby, preleje sa. More presýtené ľudskými hrami. Aj more má niečo zo mňa.
Prejdem toho veľa, pomyslím si ešte viac, ponasávam podnety, prijmem dary dňa, no v istom bode musí všetko zastať. Už počujem spoločenstvo podgurážených víl. Víly podgurážené podnetmi. Volajú ma, aby som si spolu s nimi oddýchla. Víly, ktoré žijú z mála. Málo slnka, málo kúpania, málo rozprávania. Trochu smiechu, trochu plakania. Zrazu je tu neprekonateľná túžba zastať, vyzliecť sa, obliecť sa do pyžamka, do postele, do perín, ostať tam nehybná, sladko zaspať.
Vyzliecť sa z tohto rýchlo ubiehajúceho času. Vyzliecť sa z unaveného tela. Nech krásy dňa nezmiznú. Nech len ďalej prebiehajú okolo mňa, ale dajú mi voľne dýchať. Zostávam neutrálne preciťujúca plodnosť mora a života. Zrazu je tu spomienka na gynekologické vyšetrenie, na tú radosť, keď počujem „je to ovulácia". Radosť, že som práveovulujúca. Až sa potom celý deň teším zo svojho zrelého vajíčka, až si myslím, že ho cítim, jeho hopkanie v mojom bruchu. Teším sa z prílivov a odlivov v mojom vnútri, more, ktoré má svoj vlastný rytmus. Tešíme sa z toho obaja. Chlapec aj ja. Veď táto radosť je čistota, je to krása a intimita.
