Nik ma nevyrušuje. Vyrušujem sa sama, lebo mi tá myšlienka príliš hlučne klope na dvere. Vyberám jeden pocit, kombinujem s druhým, inú myšlienku s ďalším pocitom. Snažím sa im porozumieť, pomenovať, baliť, ohraničiť, akordicky zosúladiť. Dať im aj sebe jasný geštalt. Mať všetkých päť (aj desať) pohromade.
Chcem ti povedať o svojich pocitoch, aj keď žiadne nemám. Radšej sa rozprávajme mlčaním akoby sme mlčali rozprávaním. Zisťujem a vravím ti, že nemyslím, necítim. Iba žijem, lebo ešte stále mi v hrudi bije niečo, čo som nikdy nevidela, a predsa viem, že to je. A mám neprekonateľnú potrebu fúkať pľúca a potom ich opäť spľasnúť. Vieš aká to je zábava? Som ešte dieťa. Spávam len s ružovou opicou.
Nič mi nechýba, len niekto.
Mávam antidepresívne nálady.
Často chodievam na medziplanetárne návštevy.
Často z planét padám rovno na Zem.
Môžem metaforizovať koľko chcem, a aj tak sa nikto nič nedozvie, kým nepoviem pravdu. A tá je- rada metaforizujem.
Mám schopnosť bilokácie svojich vývinových období. Som novopečená pubertiačka, ktor sa nedávno stala dospelou.
Smejem sa len z mne smiešnych vecí.
Fúkam do papierového kvetu. Štípu ma oči. Rozmýšľam, aké by to bolo, keby to nebolo. Zaspávam...Bude dobre
