Budem lietať. Budem vážkou, ktorej sú aj krídla ťažké. Pôjdem na vrch rozprávať sa iba slovami. Svojimi. Skoro zabúdam na to, že to bola SKUTOČNÁ bolesť. Vtedy raz. A tak. Teraz. Ležím a počúvam svoj pokoj. Svoju slobodu. Je vo mne pokoj, sloboda. To čo má byť? To ja predsa nie...
Ružový cukrík do náručia. Vdýchnuť možno päťmiliónšestoosemdesiaty mililiter vzduchu svojho života. Taký je len jediný. Pôjdem na naše opustené letisko v lese. Možno si štvrtýkrát zlomím ruku. A možno si mamka toto tu prečíta a zase mi oznámi, že ničomu nerozumie a že mám písať o NIEČOM. Ale ja už budem na nahánačke so svojím vzduchom.
Vidím sa v zrkadle strašne smiešna. Faktže smiešna. Aj mi to nevadí. Byť smiešnou je celkom zábavné. A hravé. Smejem sa na sebe so všetkou láskou, akú si len dokážem dať.
Ešte je to nenápadné. Asi nastáva ticho po búrke...
Ešte ma je málo. Ešte ma je málo.
Môj drahý Tvorca,
píšem Ti list. Prepĺňaš mi moju poštovú schránku. Ja neodpisujem. Daj mi čas. Dnes chcem, aby nás zoznámila iba láska. Nie strach.
Tvoja Bilinka
