Nechávam na seba pršať milosrdenstvo, tak prečo, Bože, ostávam suchá?
/Nepochopím Boha, kým ho nenechám odpúšťať/
Upratujem, vysávam, vysávač vcuciava pavučiny z kútov a synchrónne s ním moja myseľ niečo vypúšťa. Ach, ty myseľ, ty jedna krásne bláznivá ženská.
Kompenzácia. Príjemnosť. Ventil.
Neskôr už hnev vychádzal spod pokrievky. Syčal, bublal. Nech ma vtedy vyfacká mráz. Tak vyjdem na balkón, opieram sa, stojím, zhlboka dýcham a zhlboka hľadám - ako ťa teraz, hnev, odlákať?
V tom obrázok malého Miška. Komická postavička z 1.ročníka. Rúčky v boxerskom zaujatí, pŕskajúci kocúrik, Katka, mám v sebe hnev, Katka, je vo mne pomsta. Kdežeby mi vykal.
Ty malý Miško, mám ťa rada, skrotil si si ma. Miško, si zmenšený obrázok dospelého človeka. Si radosť a hnev a skrotil si si ma. Hladím ti svetlé hladké vlásky a netušíš, ako silno to prežívam.
Chlapček, taká utešená disharmónia.
Ako moja podoba, keď sa premŕznutý vrátil zvonku a uvidel ma. Neforemné obrovské tričko, bezúčesová forma a on povie, že v takomto vystrojení sa mu páčim, že som takto pekná.
