A chcem byť silnou krehkosťou. Veľmi silnou veľmi krehkosťou. Jedna Dominika povedala, že sa „v sprche zrevala jak koza", ale ja nie. Nevyronila som ani slzu. Ani slzu! Len som chcela trepať rukami do vankúša a Z. mi popritom hovorila ako neznáša toho drevorubača a že je hnusák hnusný. A dajsamisvete, Majka jej na to akoby zjasna náhodou našla a hneď aj v „pokrokovej Eve" podčiarkla : „V každom chlapovi, čo vám skríži cestu, vidíte potencionálneho drevorubača, ktorý vám jedného dňa rozseká srdce na márne kúsky". A nebudem klamať keď poviem, že Z. to ani len netušila(že práve Eva jej takto autenticky prikývne).
Trošku som odvtedy znežnela. Pocitovo, duševne, duchovne. Čakala som na námestí, cítila sa zmoknutá, hoci kropiť začalo až o chvíľu. Sedela v čiapke s béžovým kvietkom a cítila sa tak trochu dievčatkovsky. Tak som to vtedy potrebovala. Presne tak...So sebaobjímajúcim pocitom. Asi tak ako som pred pár dňami zaspala v tvare písmena Zet a myslela som na to, ako Zajtra zlámem zábrany. Zrekonštruujem zázrak. Zaľúbim sa. Zosilniem. Zomriem zlu. Zaspím.
Čakala som na námestí, cítila sa zmoknuto a o chvíľu predsalen začalo pršať. Ľudia naokolo chodili, ale ja som čakala človeka, nezúčastnene som sa na nich nedívala a pozerala len do zeme a na zem. Pozerala, ako sa kvapky rozmnožujú, splývajú a potom opäť delia, a aj keď sú rozplakané, chichotajúco sa chytajú za ruky a tancujú na pozemnej dlážke a postupne napĺňajú dlaždičky do úplnej plnosti a strácajú sa samy v sebe. Jedna v druhej, jedna v druhom a jeden v druhej...A predsa, a to ti tu hovorím zvýraznene, a predsa nestrácajú svoju kvapkovitosť. Lebo tá je ich podstatou, aj keď občas a vlastne stále zmoknú. A ja viem, že len ty vieš, čo ti tým chcem povedať.
Mám rada Majkine nočné návštevy, keď k nám príde a s úsmevom sa spýta, "Môžem si tu u vás poplakať? Tak poriadne." Môžeš, poviem s úsmevom.
