Figovými listami odievam svoju mlčanlivosť, že s tým neviem nič urobiť, to ti tu teraz hovorím, že sa vyháňam z raja. Obklopená som neviditeľným tyranom, kope, rozplieta mi mozog, robí ho opticky priebojným, vedie veľké reči s malým obsahom. Ponúknite mi čaj a aromatické sviečky, no, vyliečte ma z placeba. Tyranizované nádeje, vykašliavam na vás ohlodanú večnosť, moju maškrtnú nenásytnosť z nej, rozkydané cesto na chlieb života.
Vlasy mi tečú až po jedenásty stavec driekovej chrbtice, driečne myšlienky sa vypínajú a potom zase plazia ako zbité psy. Priviažem ich vlasmi o seba, všetko, čo je moje, musí byť skrotené. Stávam sa novodobou Barbie, voperované implantáty vnútri duše mi nepatria, ale aj tak ma dokopú na mólo, navlečú do nariasených fodier prišitých z odlúpnutého srdca, prišijú na mňa podoby niekoho iného a tlieskajú. Len škoda, že nie mne. Škoda, že som odstrihnutý kus látky na zemi v prezliekarni.
Zavodňujem tvár, roztekávam sa až po samý okraj hladiny, znemožňujem odtoku smerovať do ústia, ústami hovorím, ale vnútrom žijem. Že sa nedá opísať, čo cítim. Až tak, že mlčím pred sebou. V opare sa snažím aspoň vyfúkať nejaké slová, napísať ich chladným dychom na rozpálené okná. Alebo je to naopak? Svet je naopak? Vždy budem vrhať tiene. Nie, to tiene vrhajú mňa. Sa na mňa.
Vnútri hypermarketu sa snažím splynúť s konzumom. Nie ja, aby bolo jasné, ale to, čo vo mne nebolo skrotené. Perá a ich kolority, napĺňanie detského sfrustrovaného dna, alternatíva vody v ich preplnených očiach,- úúúplne pravé Barbie, Snehulienky, Pocahontasky, úúplne autentické detské sedačky pre deti detí, prilby na bábikine hlavy, zavinovacie perinky na hruď, aby bolo dieťa blízko dieťaťa. Kde je blízko mama? Mama sa dnes hrá, jen život užívej a vem si, co mužeš chtít, mamma...
Dnes, rozložiť sa na molekulu sa neoplatí. Len jednu. Len spolu majú zmysel.
