Možno veľa chcem a málo žiadam. Aj veľa túžim a málo spĺňam. Potrhaná a znovu zašitá. Polož si ruku do jaziev, opri si hlavu o lono. Nevidené. Tu, presne tu, do stredu človeka. A pofúkaj.
Tak si na mňa rob nárok, ty lover of my soul, vyplieskaj zo mňa na smiech mizivý kúsok lásky. Asi jej atrapu iba. Ale však ty si zo mňa chcel človeka...Málo jej mám, ale aspoň, že sa na ňu premieňam. Ľúbim lásku, na ktorú ma premieňaš. Raz možno každému poviem, prečo sa tak usmievam.
Taký si človek- divorastúci, pobozkaný, nevybozkávaný, emočne krásny, komplexne nekompletný, nevypočutý, divoko nakreslený. Zdá sa- umenie detských čarbaníc. Ľúbim ľudí. Psychologicky vášnivo. Divoko. Divokosť. Divokosť a nevidené lono. To fascinuje a desí. Trhá aj zošíva. Bývame zranení, a to nás uzdravuje. Chcela by som vás spoznať, vy divostavaní, inodimenziálni, niekedy bezpocitní, čo sa nikdy nerozstrapatíte.
Trošku ma tlačí dýchací orgán. Ešte trošku vyššie, než tam, ako sa úplne naplní. Lebo ešte dýcham pre seba. Ale nie som vzduchoprázdna. A ty resuscituj aj zabíjaj. Ale ja plakať nebudem. Rozprším sa do sveta.
