Písala som vtedy o mojom strachu, či sa ozaj na ľudí nevrhám, nedostávam veľmi blízko do duší a oni to nechcú, a potom sa im o mne sníva,
ale,
veď to cítiš, si môj poklad,
ty sa nedostávaš, ty si už tam,
si veľmi blízko,
a je mi to prirodzené a príjemné.
Plynuli, slová upokojujúce, ubezpečujúce...
...
Boli nám posvätiť dom, izby, zadymili celý dom kadidlom, bol tu aj ten Peťo, s ktorým sme boli jedno leto na priehrade, voda, v ktorej mohli byť hady aj morské príšery, keby sme si ich vymysleli, niekoľkometrové slizké úhory, s ktorými sa mohli stretnúť naše nohy. A my sme aj tak plávali, ráno aj v tme, s tým Petrom sme išli na ryby, my aj on, naháňali sme rybu a on ju padlom tresol po hlave a potom za ňou skočil do vody, hovoril, že sme biele ako kurča na smotane, sťažovali sa, že slnko nepáli, že nie sú hnedé, takto sa sťažovali o dvanástej na obed v hliníkovej loďke a ráno sme fotili spáleniny.
Meníme sa a potom si na seba nevieme zvyknúť.
Faithful.
