Nevietor

Ráno som sa zobudila na gauči. V kĺbku sa cítim útulne. Ešteže som taká malá. Celý deň chodím s dierou na zadku, a vždy keď niekto prejde okolo, akože pozerám iným smerom. Pripravila som si náradie: fúrik, motyku, metlu, vedierko. Idem plieniť burinu. Plienim burinu. Prišiel ku mne malý chlapček: Dobrý deň, čo robíte?Ahoj. Plienim burinu.Niekedy je všetko také jednoduché.Prichádzajú ďalšie deti. Pýtajú sa to isté. Odpovedám to isté.Niekedy je potrebné veriť pravde.Vonku je chladno. Na oblohe sa mieša krémovito-sivá hmota oblaková. Nechcem sa obliecť. Kopem, trhám, špiním si ruky. Je to extazický pocit vnímať odchádzajúcu špinu, nepotrebnosť. Je mi zle po obede. Zase sa opticky zmenším na gauči do polohy rybky na suchu.Všetko je také ľahké. Aj ten svet, ktorý v spánku nevnímam. Po zobudení mi je zase zle. Dnešný deň je minimalistický v udalostiach, ale príjemný na dotyk.