Trhám si vrstvy mojich hĺbok, no, tu máš trhance, ber, zjedz ich, preslaď sa, nech ti príde zle, precukrene, tak ako mne, keď prehĺtam hnev, keď ho prežúvam. V tomto veľkom svete. Je to tak. Požierame samých seba skôr, než nás zožerie niekto iný a potom sa opľúvame dušami.
See myself.
See my soul.
A potom, potom parazitujeme na iných telách. A v tom svojom zhasneme svetlá lebo sme v nich nič nenašli. Nechávame sa na prenájom, ideme od seba preč, ale preč je ďaleko a tak sme ho nenašli. Keď už konečne nájdeme to, čo sme vlastne ani nehľadali, chceme byť nájdení.
Chytám ťa asi za nohy. Lapem po tebe, strhávam z neba.. neba... neba....Neba(ví) ma. Byť len odpoveďou, ty, moja Otázka. Príliš dezinfikovaná, sterilná od bolesti. Bolesti? Sterilná od otázok, vypracované svaly mojich nebiologických vnútorností, tréningy a plno vykúpenej krvi, plávanie v odpadoch vlastnej vyprahnutosti. Rozhužvané spomienky, ach, ach..., prasknuté vredy, no fuj, ale je to tak. Tak ako už nie je. Zakonzervované metódy na to, ako sa podvedome uchrániť a potom byť slobodná zo zmierením, že to byť nahým je byť chráneným.
