Pečieme koláč náš každodenný. Už neviemkoľký prázdninový deň ten istý. Voniame jeho rast, jeho vznášanlivosť v rúre, jeho dymovitosť pri transporte do zmyslového orgánu chuti.
Bubláme maškrtnosťou.
12. august má v tejto chvíli novorodeneckých desať hodín. Starožitnosti vo mne vzbudzujú(vo mne) mladistvý dojem. Roztrasie ma Žofiino zasnúbenie s výškami, moja krehkokrídlovosť, moje 8.zastavenie.
Aj dnes sa zastavíme pri * dievčati krásy tela i duše, čo sa pretekajú a splývajú v dokonalý súlad. Stačí s tým dievčaťom ten istý vzduch dýchať, aby človek zjemnel, prehĺbil sa, stal sa lepším, dokonalejším.:
Na moje volanie ku mne prichádza piškótovosť a podvýživenosť potkýnajúceho sa nášho kocúra. A ja, hľadám harmóniu medzi animálnosťou a duchovnosťou. Chcem byť plodom ich symbiotického vzťahu.
Vo svojom dome, v svojej obývačke, vytvárame duo štyroch rúk, Tanec loutek, chceme zosúladiť ruky, noty, melódiu, seba, augustový deň, svoje pubertálne prešmyky, vnútorné prežívanie, svoj život s Tvorcom, napokon aj Tvorcu...zosúladiť, pretvoriť, zmeniť, zdeformovať, vymodelovať na chcenú podobu. Až ostaneme samy, s dielami svojich sebou nestvorených rúk.
* j. nižňanský, lásky žofie bosniakovej
