Mucha mi vletela do izby, vlasy sa mi sušia na poloslnku, cítim chuť čistej vody s pozostalou arómou ranného mlieka, čítam o Úchvatnosti .
Myšlienky sa trhajú...
Stop.
Nie sú.
Som bezmyšlienkovitá. Len akýsi trilkot čohosi.
Čakám. A na čo?
Z ničoho nič mi je až príliš nekonečne. Potrebujeme rituály, lebo sme vyľakaní zo svojej neohraničiteľnej bezhraničnosti. Objímam perinu, macka, svoje nohy. Potrebujem stavebnicu priestoru.
Hmatateľnosť.
Do tohto sveta kvapkám seba. Dávkujem sa priebežne, aby ma nebolo veľa. Nesnívam až tak, nevymýšľam si plány, neviem, či je niečo, čo by ma mohlo zúplniť. Nepotrebujem to. Som kvapkou...
Kreslím si deň. Den Úchvatnosti, Pýchy a Predsudku. Premýšľavý(nie však premyslený) deň pretrhne potetovaná teta, potetovaný ujo s vrkočom na opačnej strane a (asi ich) malý človek. A najmä hlášky tohto človeka: "Držte sa! Aj ty sa drž! Ja som Spiderman. Viem čo robím!"
A už aj vystupujú. Malý človek hlási: "Tak, a vystúpili sme tu, kde sme začali."
Všetko sa trhá. Trhá sa dnešný deň. Trhá sa papier s kresbou dneška, trhá sa sila svalov na udržanie telesnosti.
Píšem si štyri druhy denníkov. Som bezmyšlienkovitá. Potrebujem. Stavebnica. Držte sa! Všetko sa trhá...A kvapka sa vlieva.
