Také dámske poobedie, taká pravá sobota, automatika domácich spotrebičov, spomínali sme na ples deň predtým, tie zvýraznené slová, ktoré so mnou urobili dobré veci, odviedli pre mňa kus dobrej práce, keď tomu chlapcovi povedala, že so mnou nemôže ísť tancovať, lebo „môj syn sa bude ženiť a ona bude moja nevesta". Moja nevesta.
A potom sme sa z toho celý večer, aj na druhý deň, smiali. Možno sme nemali, ale bolo to proste tak. Sranda z toho, ako ma okabátil a potom to ešte zvalil na mňa.
Smiech a pripravená káva, baileys aj šľahačka, pýtaš sa, o čom sme toľko mohli rozprávať, a predsa, ty ako dieťa, keď už vedela, ktorý druh plaču čo znamenal, hovoríme, ako sa o teba bojíme, že sme proste také, a že mám počkať, čo so mnou urobia vlastné deti.
Starostlivosť sa ku mne nakláňa, nie je priama, nepôsobí na mňa čisto, jasne, len ku mne tak nevtieravo podlieza, chvíľami sa zmierujem s tým, že (teraz) neviem dávať viac, zmierujem sa s tým iba preto, že som tebou prijatá, často spomínam na auparkovskú kaviareň a jazmínový čaj, na to, čo si povedal, hovorím si, že možno bolo dobre, že si mi to povedal práve tam, už len pre ten dokonalý kontrast. Aupark a moja chudoba, mnou vnímaná chudoba ducha, že ma trápi moja vlastná úbohosť, toľkokrát ti to omieľam dookola, no ty hovoríš, že keby som toho mala viac, nedokázala by som ti dávať tak veľa. Paradox lásky. Mať málo a vtedy dávať veľa? O čom to hovoríš? Čo to má všetko znamenať?
Ktovie aké by to bolo, keby ma neprijímal so všetkým čo mám. Možno by ma vôbec nepoznal, a ja by som bola s ním, každý deň, ale cudzia.
