Prestávam hovoriť.
Slová sú na nič.
Keby sa človek dal vyjadriť, bola by som iná.
Pochopila by som, v čom spočíva moja bledosť/bdelosť.
Pochopila by som krásu asymetrie, takejto:
a ešte mnohé iné.
Sedím tu, ale prednedávnom som kráčala k žltému kostolu, hovorila som si bude to za siroty a vdovy a všetkých opustených. Spýtala by som sa niekoho, kto za nich bude bojovať. Koľko sa pre ich osamelosť nájde na svete miesta a či je možnosť, že im ho niekto obsadí.
Tie moje modlitby, keď počúvam jeho hlas, ako mi ticho hovorí páčila sa ti tá hudba a nepovedala si o tom. Bola si to ty, bola si to ty..
Dávkujem si knihu ako vitamín, len sa ho neprejesť a nemať ho nedostatok. Vždy večer pred spaním, v teplých perinách, keď človek začne byť online so svojou dušou. Spí, a preto žije. Čítam:
„Žádný citlivý tvor na tomto světe nezůstane navždy nevinným."
Ráno sa zobúdzam najčerstvejšia, aplikovaná do tohto sveta, život sa ma pýta, že čo mu môžem dať a moju otázku ignoruje. Nepýtam sa. Slová sú na nič. Obzerám si farby. Chcela by som preskúmať farbu oka, ktoré vidí pravdivo, prepichnúť také oko a urobiť ho slepým pre povrchný svet.
Niekedy neviem čo mám chcieť, na čo sa mám pýtať, na wecku v Poluse mi napadne, že čo by som si priala najviac na svete. A prekvapila ma vlastná odpoveď.
Chcela by som: vytvoriť z ničoho niečo.
Noc po týchto napísaných slovách bola so snom o konci sveta, neviem, čo sa stalo, ale všetko bolo bez farieb, len čiernobiele a potom úplná tma a moja otázka: Ako teraz budem žiť poslepiačky? Svet vlastne ostal, len sme sa v ňom nemohli vidieť.
Ráno som teda vstala a išla som sa s malou Klárou hrať, držať tú malú ruku trochu nedbanlivo, nemotorne, povedať jej, že je zlatá, hovoriť o tom, že tam je hrad a tam zase voda, posadiť ju na lavičku a aby jej nebola zima, pod zadok jej dať knižku Všeobecná psychiatria. Hanbila som sa, že tam inú nemám. Ale dnes, keď je vonku hmla a biele ticho, sedím si v perinách a čítam si z nej, učím sa a je to fajn a okrem dôležitého si podčiarkujem aj zvláštne a na chvíľu sa pri tom v myšlienkach zastavím, čítam:
„Po Bratislave jeden čas chodil muž, ktorý mal na chrbte smerovky."
„Pýtame sa pacienta, čo by robil, napr. keby horelo (niektorí pacienti s poruchou intelektu vytrvalo odpovedajú, že nehorelo)."
Zamyslím sa nad tým, poviem si, že je to strašné a krásne, ako zmýšľanie dieťaťa, dieťa, o ktorom môžem uvažovať, či hovorí vždy iba pravdu a ak nie, ako to všetko vlastne myslí, keď sa rozprávam so svojou sestrou a sedím na gauči, za mnou stojí jej dieťa a češe mi vlasy. Je to atmosféra, je to pekný pestrý dej, keď mi to dieťa pomedzi našu debatu z ničoho nič povie Si krásna. A jej matka sa usmeje a povie mu Ty si tiež. A po čase to zopakuje znova Je krásna, mami.
Možno by bol pre tú malú krásny každý, kto by s ňou strávil taký pekný deň.
obrázok 1: http://www.nieconadherne.sk/adela-ostrolucka/d-70318/
* http://www.martinus.sk/?uItem=5202&z=najnakup
** učebnica
