Byť hračkou pre dieťa je radosť plná gýču, ktorý neprestáva uchvacovať. Dieťa, ktoré nás spiace medzi nami, ráno zobúdza tak, že začne hladkať svojho otca, ťuká mu na rameno, nech už konečne vstáva, zvoláva ho, vystrčí tú svoju srandovnú hlavu ako korytnačka a s lícami plnými zásob sa na nás pozerá zvysoka ako nejaký pánko. Stávame sa zvieratkami. Zahryzne mi do brady, zahryzne mi do nosa, oslintá ma ako šťeňa, štverá sa na mňa, hryzie do lopatky alebo do hrudného koša. Zvieracie mláďa, malé levíča. Je to hra, hra zvieratiek, samičky a jej mláďatka.
Keď som si o sedemnástej hodine podvečer sadla na lavičku v parku, vystavila podvečernému, dobre stavanému slnku, všetko čím som bola pred hodinou, zdalo sa mi, že niektoré slová už nie sú hodné vydatej ženy-matky, že slovník a správanie žienky, ktorá je sťaby jarnou kvetinkou sa mi už nehodí, stáva sa pre mňa detskou kreslenou postavičkou, ktorá na slnku bledne, unavuje, spôsobuje mrákoty a ospalosť, stáva sa zosnulou spomienkou na niečo čo bolo, čo sa už nevráti a na čom sa nedá budovať stabilný a starostlivosťdávajúci život (ako manželka a matka som k nemu povolávaná každú chvíľu). Odkedy som matkou, je to tak, vzmáham sa v schopnosti byť duchaprítomnou, byť pohotovou. V parku, keď dieťa spí, si kradnem čas na to, aby som si povedala, že matke svedčí predsa len viac činorodosť ako premýšľavosť, že je to priam nevyhnutnosťou. Sedím na lavičke v parku a zatiaľ čo dieťa spí s podvečerným slnkom nad hlavou, zotavujem sa z udalostí pred viac ako hodinou, ako som ju, do kože sa nevmestiacu, so slzami v očiach vzala do náručia a povedala jej, že neviem čo chce, práve teraz to neviem uhádnuť, povedala som: ľúbim ťa, no niekedy mám toho dosť. A ona sa zastavila, udivene na mňa pozrela, chytila mi tvár a bradu a nahlas sa zasmiala.
S Katarínkou sme často medzi zeleňou, často sa chodíme prechádzať do parku, každý deň, duša sa tam stáva sýtejšou, prevzdušnenou. Ona, hoci má vtedy spať, vzpiera sa, keď ju dávam do ľahu, vstáva, chce sedieť a dlho, dlho pozerať na tú krásu. Zvykneme vtedy obe mlčať, a hoci jej sem-tam ponúknem opis videného, ona si vystačí s tichom, nepotrebuje moje reči, nepotrebuje nič, len dlho, dlho sedieť až sa z toho všetkého upozerať do spánku.
Ešte si zvyknem kradnúť čas na svoje myšlienky, na svoje ticho, no je ho už veľmi málo. Prestávam mať čas na to, aby som myslela netriezvo, aby som žila hĺbavo, treba byť činorodou, stávam sa znepokojujúco praktickou. Urobiť nákup sušených marhúľ na detskú kašu, rozhodnúť sa pre pohánkové vločky alebo pohánkovú krupicu, zvážiť, či to všetko uvariť alebo pripraviť na instantno. Chcem byť priepustnou pre spomalenie, pre pomalé otváranie dverí a pohyb kľúčom, dieťa to všetko sleduje, všetkému sa učí, stráca sa čas myslieť na seba, treba žiť duchaprítomne, dať zmysel každému pohybu, učiť sa to od dieťaťa, ktoré sa teraz na jar rado a ticho vezie v kočíku, vystrkuje z neho hlavu, zastavujeme sa pri psíkoch, ľudia sa nám prihovárajú, zastavujeme sa pri stromoch, tie nás svojími korunami ochraňujú, sú to chvíle dvoch tichých dievčat, tichých len na chvíľočku, aby sa potom rozrečnili a každá si húdla tú svoju pesničku. Napríklad ja tú svoju, keď sme išli my traja spolu a spájali si istú vec s láskou, že niekedy človek hovorí dookola to isté, dookola tú svoju ustarostenú pesničku, no ono to neprináša plodnosť, nie je mu lepšie, neubezpečuje ho to o istote, nechráni ho to, neprináša pokoj. Že je to iné ako láska, ktorú si treba pripomínať často, lebo nie je samozrejmosťou, lebo sme sa zhodli v tom, že to, či človek ľúbil, zistí, až keď bude koniec jeho dňom. Až čas preskúša jeho lásku. Človek vie, alebo, dokonca si len myslí, že ľúbi, túto chvíľu, tento deň, nesmieme byť naivní, stojme nohami na zemi, veď nie sme malí, slová: budem ťa ľubiť navždy a naveky, mi nevoňajú, neviem ich vysloviť. Je to ako s (teraz už vzácnym) časom, keď som sama so sebou a dieťa sladko odfukuje, viem, že ho mám, že ten čas je tu, je vzácny a len môj, no nikdy neviem, kedy skončí, nik mi nezaručí jeho trvácnosť, treba si ho len vážiť, ponoriť sa doň, rozvíriť v mysli vodnú hladinu, aby keď sa zobudí, bola som tu so svojou materskou láskou.
Ty môj muž s triezvym pohľadom, hovorievaj mi o láske, teraz už k nám dvom, budeme ťa čakať, keď prídeš z vlakovej stanice, na lavičke v parku.
