A oni chodia, prichádzajú, ako mi bolo oznámené:
Tvoje brány budú stále otvorené,
nezatvoria sa vo dne v noci,
Zato, že si bol opustený
a nenávidený a nemal si chodcov,
spravím ťa večnou ozdobou,
rozkošou z pokolenia na pokolenie.
(Iz, 60)
Včera, keď som sa vybrala z Karloveskej na intrák peši z oslavy, v úzkej sukni a opätkových topánkach, cez asfalt a strmú lúku, cez lúku som sa v tom vybrala a bolo mi najlepšie, išla som pomedzi svetlo a paneláky, mamka ma nabalila mäsom, chlebom a koláčmi v priesvitnom sáčku, 500-kou na pokutu, inými financiami a množstvom štrngajúcich mincí na lístky MHD, hovorila som si: cítim sa ako okradnutá a znova obdarovaná. Zuzka teraz leží a možno sa jej chce spať. So Zuzkou si rozumieme, so Zuzkou sa dobre rozprávame a spolu bývame, najlepšia spolubývajúca, nechce sa mi prezliecť a myslím na Junga a jeho sériu snov práve vo chvíli, keď mi zrak padne na slovo embrace v titulkoch tej pesničky, ktorú práve počúvam, a ja neviem, čo znamená, myslím na svoju sériu už troch snov o vlakoch. Teda vlak vo sne, ktorý zmeškáme, je to šancou, ktorú sme premrhali, dobrou možnosťou, ktorej sa nedokážeme chytiť (Vysoká škola výkladu snov). Tak si čítam, ach, embrace an opportunity.
Myslím aj na svoju skutočnú cestu vlakom, v stredu, do Bratislavy, ako som sedela v kupé sama so štyrmi ožranmi a oni si podávali vodku, a oni ma ponúkali, slečna, vraveli, a umelohmotný pohárik mi kládli pred oči, chlapi mali svoje skrýše, svoju vodku a svoje plechovky s pivom, napadlo mi, aké skrýše som mala ja a ako ich už nepotrebujem, cítila som k nim odpor, k tým chlapom, lebo smrdeli a mali svoje skrýše, možno preto, že ja som ich mala tiež, a možno to nie je odpor, ale moja pýcha, bezzubý chlapík vedľa mňa chce chytiť môj pohľad, no ja naňho nemám chuť. Stále sa na mňa lepí, stále mi čosi hovorí, hovorí, že láska je nekonečná ako tá lúka za oknom, je vrtošivá a ja mu vravím, že nie je a potom, že vlastne je, hovorí, že aj ku mne príde láska a ja sa ho pýtam, prečo si myslí, že neprišla.
„Lebo sa usmievate."
Jeho dcéra sa narodila vtedy ako ja a on ju 18 rokov nevidel.
„18 ročná.." hovorí a oči zaslzia.
„Co je Joži" a neskôr „Nerev Joži", hovoria mu a potom hovorí on mne, že mužom nikdy neporozumiem. Nikdy, nikdy....opakuje a jeho slová sa tak zvláštne ťahajú.
„Chodťe odo mňa ďalej, lebo nemôžem dýchať", hovorím mu.
„Vy si myslíte, že vás chcem zvádzať, ale nieeee, to by som si nedovolil, ja som dal pred oltárom sľub."
Hovoria mi „my vás, slečna, budeme chrániť, nikto na vás nešahne".
Hovorili toho veľa, dosť veľa na to, aby odpor vyprchal a ja som zrazu patrila k nim. Ja a štyria pijani. Večer zaspávam, skrývam sa pod perinu a hovorím, že som rozmaznaná.
Len trochu vône, prevetrať záhradu!, nech sa jej vôňa roznáša, priviať závan, niečoho, čo vyzerá tak, ako keď v reklame na Jar kvapnú kvapku do špiny a ona sa v nej rozptýli, hoci by to malo byť naopak.
Ako tá moja predstava, čo sa mi stále vnucuje a ja neviem odkiaľ prišla, že pristúpim k jazeru v ružových pastelovách plavkách bez ramienok, 20-te roky, vstúpim do jazera, namočím si nohy a roztpýlim sa vo vode, ktorá býva zákonite špinavá. Ja Celá.
