Znova som včera išla o ulicu a pol nižšie, po tej istej ceste, za tými istými ľuďmi a psom, počula som len brechot psov a hukot kanalizácie, len splachovanie myšlienok na pohon vlastnej duše, len ten zvuk, čo robí vietor, keď naráža do tváre. Najprv sme mali tri farby čajov a dve farby siloniek a včera hodvábnu vianočku a marhuľový džem. Vždy mi tam dajú aj najesť. Aj vysloviť myšlienky.
Myslím, že prílišná príbuznosť odcudzuje, prílišná podobnosť prílišných túžob, ako my dve. Chcela by som, aby to bolo dobré. Chcem viac. Aby sa to dalo byť dobre. Aby sme sa spolu dokázali rozprávať. Aby sme sa mohli spojiť, nie postaviť vedľa seba.
Lúpem si pomaranč a hovoria o mojej postave, smejem sa a hovorím si, že skutočne potrebujem šťavu, vyšťavené slnko do žíl alebo mangového čaju.
A zasvietilo slnko. Cestou do kostola, keď som mala hrozné vlasy. Aj včera zasvietilo, ale tak inak. Tá tvoja opora. Ten môj úsmev, keď si mi vtedy čosi rozprával, že som sa skrývala za vankúš, tak strašne som sa hanbila a chcela spod neho výjsť, až kým neprestaneš.
Chcela som ti hneď povedať, že si vyvolil aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je. Ale ty tu teraz nie si.
A vieš, keď som smutná, som strašne škaredá. Ale to nevadí. To tie dni zabarikádovanej ženskosti, zavretých kvetinárstiev, inventúra pre zákazníkov a recyklácia vo mne, ani návaly lásky nepomôžu.
Ignorácia a odmietanie, keď prídeš a ukazuješ mi fotky, keď som verila kráse. Vtedy potrebujem, cestou po ceste, individuálnu lásku k stvoreniu, pravidelnú donášku červených kvetov a bude dobre.
Ach, ty subtílna emocionalita. Raz budem mať ja teba.
*Najlepšiemu priateľovi a Janke*
