Čakám, kým príde anjel. Áno, je to anjel, aj Marek povedal, že je to anjel, Mareka chcem mať na svadbe, chcem, aby sa zo mňa tešil, aby mi prial, aby bol pre mňa terapeutickou spomienkou na jeden čas. Keď bol sprievodcom na ceste za jedným mužom. Keď ma vtedy sprevádzal a svojím, špecifickým a mne známym spôsobom uzdravoval.
Anjelik povedal: dnes ostaneš doma, budeš piť čaj, budeš ležať, počul som tvoj kašeľ - iný ako včera, Urobím ti kávu? Urobím ti čaj? Nepôjdeš ani behať, hrudník nech ti zohrieva šatka...
Prečítal mi niečo z Písma, povedala som: otecko. Teraz. Bozkávala som mu pri tom nohy v ponožkách. Áno, pretože on - to je čistota.
Opäť sa mi snívalo, že som ho nemala. Že som mala iného, s ktorým som bola nespokojná.
A potom, potom som sa krútiaca a naťahujúca sa okolo neho ako mača hovorila, že nikdy nebudem ako on. Taká dobrá.
Povedal, že deťom nemôžem dávať prídavné mená: krásna, atraktívna, pôvabná. To všetko vraj patrí ženám.
Ale...ako mám vyjadriť tú nehu, ktorá ma pri pohľade na ne napĺňa?
Chvíľami si čítam chorobis a denníkové zápisky Elleny Westovej, chvíľami sa prechádzam alebo som zakrytá v perinách. Môj život, to je dobro a zlo. Cykly alebo difúzie. Som cyklus. Som difúzia. Vyber si a miluj ma.
V liečebnej disciplíne som svedomitá, zatiaľ čo on sa o všetko stará. Ale ktovie či mi to vydrží do večera, či vydržím byť bez dieťaťa, bez jeho strachu a potrebe zbaviť ho od neho, nemotorné dieťa, hyperaktívne dieťa, každé milovať, malé Žofiatko, tak ju volám, chytí mi ruku a obtrie si ju o moju tvár. Mača.
Nevadí, že teraz tu žiadne nie je. Teraz som ním ja. Som jeho dieťa, o ktoré sa príkladne, nežne stará.
