išla som rýchlo, jednak preto,lebo sa mi chcelo a potom preto, aby som tam prišla včas, trochusom zakopávala o listy, trochu asociácie, ako som vtedyna zastávke stretla svojho terapeuta, a tak sme išli spolu. Vstánku s ovocím a zeleninou si kúpil tri banánya ja som vytiahla svoj obložený chlieb. A tak sme išli: ja schlebom, on s banánmi a rozprávali sa o raňanjkách,o agresii, o uvoľňovaní napätia a vhodnýchtermínoch. Odvtedy mám pocit, že mi začal tykať acelá naša komunikácia sa akosi menej zoficiálnila.Bola to tá istá cesta, kde sa ma raz chlap s vyholenouhlavou a okuliarmi na očiach a pri mojej myšlienke: „tak takýchozaj nemusím", pri svojom aute spýtal, či somnáhodou nerobila aquabellu v Iuvente.
V ten deň som si povedala, tak dlhosom už s nimi nebola, že ich už musím vidieť, lebo toneprežijem. Okolnosti mi priali, autobusy chodili a ja som satešila, lebo som priam potrebovala objať tie deti. Je to katarzia,keď si položí hlavu do výstrihu a je to čisté,
keď si asi desať centimerov od mojejtváre pozerá moju tvár a neviem na čo môževtedy myslieť. Ten medvedík na dojčenskom lýtku,ružové pančušky a pocit, myšlienka, aké to môžebyť, byť raz tiež takto oplodnená, keďsi dieťa plávav mojom bruchu, je malou rybkou a to brucho je jeho kolískou.
Stačí vtedy hoci aj 20 minút,aby som ich vyobjímala a až potom išla ďalej do sveta, naprvú hodinu, na ktorú keď prídem, tak sa mapýtajú, že čo som taká vysmiata a ja somnevedela povedať, lebo som si nevšimla, že by to bolo tak. Ani žeani prečo. Pripomenulo mi to ten čas, keď sa mi otvoril život avtedy som to často počula, hoci som sa ešte tak necítila.Človek má obavy, že keď príde niečo dobré,už sa to viac nebude opakovať. Že všetko sa dá všimnúťlen raz. Ale včera som zdvihlaoči od taniera a predo mnou stál Janko. Povedal, že somznova opeknela, a keď to už povedal po neviemkoľkýkrát,na pár sekúnd som znehybnela a povedala, že to sa užpredsa nedá.
Nadopovanáránom už o siedmej vychádzam z internátu a predvchodom vidím opretých milencov, a vyzerali tak, žehneď mi ako prvé napadlo: tí si v noci iste užili,usmiala som sa pre seba a potom idem ďalej a od toho ďalej opäťspäť a s kopcom myšlienok:
čo znamenal ten smiech sestričky,čo mi brala krv?
tí ľudia v autobuse, čo ichnepoznám..dá sa v očiach neznámych čítaťduša alebo im to všetko: dobro/zlo priraďujeme len preto, že ichpoznáme?
Každý deňsom teraz niečím potešená. Niekedy sú to veci,o ktorých viem len ja, s inými by bola škoda si tonechať pre seba, večer príde ku mne na návštevuAnna, najprv sa tu v izbe hádame, trochu po sebe kričímea na konci sa už objímame a smejeme. Aj také veci súnáhodou celkom fajn. Tak nech pochopí, že blízkyčlovek sa nedá len tak prestať mať rád.
