energia sa nestratí,
len premení,
sedel mi na posteli, schmatol moje špinavé ponožky, hral sa s nimi a ani si to nevšimol, vidí ľuďom do očí a čo si nevšimnem ja, to si všimne on, hovoril, že keď sa o ňom dievča vyjadrilo, že sa jej nepáči, lebo vyzerá ako hora svalov, cítil sa zranený,
chcela som, aby mi tú vetu vysvetlil vedenie ja som, ale aj vedenie ty si, sa stáva zrejme len vzájomnou skúsenosťou toho, že my sme (Fromm)
A on, že keď zbadám iba jednu srnku, tak neviem, že existujú aj iné srnky,
hovorili sme o mojom sne, o filme na mori, ktoré malo farbu smotany a farbu hmly, a ja som plávala a hlas hovoril: „na druhý deň, keď ešte neboli ďaleko od brehu, sa objavili smotanové rybičky nebezpečnejšie ako žraloky."
A nik nevedel, v čom tá nebezpečnosť vlastne je, jedna sa mi obtrela o nohu a ja som tou ľavou dosiahla dno, mäkké a bahnité a také stvorené pre ľudskú nohu a vyšvihnutie sa z neho, a pocit bol naďalej smotanový a hmlovitý, ako život a neistota v ňom.
Milujem svoj život a najviac to, čo v ňom najviac bolelo, cítim, že to dieťa je veľmi vnútorne objímané, a keby som k nemu vtedy a dnes prišla, povedala a urobila by som niečo, čo sa tu nedá popísať,
táto zraniteľnosť bude mojou istotou,
lebo chcem.
A už prosím, nech nie som nepoučiteľná vo vedení, že odovzdanosť je transformovaná neistota, že potrebujem byť s Ním, lebo inak strácam citlivosť na najpravejší hlas, inak mám vnútri len šum a hmlovinu, lebo inak nepíšem s Ním, ale za seba, lebo ja väčšiu lásku
ozaj nepoznám.
Len toľko dnes, nepatrnú hmlu a veľmi tichý hlas.
foto: flickr.com
