Pán J. použil pri svojom prehovore tieto spojenia slov: likvidácia ženskosti, priviazanie o strom, mať zo svojho id radosť, sleduj svoje myšlienky tak, ako sa sleduje dieťa, ako keď sa dieťa hrá s autíčkom. Chcela som povedať: nie pán J., mne sa na to viac hodí hra dieťaťa s vlastným hovienkom. A nikto by ho neonálepkoval exkrementálnou povahou, ostalo by v našom vnímaní malou, hravou, prešibanou nevinnosťou. Skutočným sebaobjaviteľom.
Ako to dieťa-dievča, ktoré malo na sebe nafúknuté tylové šaty a krátkovlasú hlavičku.
Vo vlaku mám rozčítané a rozprezerané všeličo: fľašky pre deti s obrázkami indiánov, morských víl aj pirátov; novinky detských plienok vyvinutých špeciálne pre dievčatá a špeciálne pre chlapcov, Etelu Farkašovú a jej Kávu s Bachom, čaj so Chopinom; preciťujem básne Williama Blakea a jeho Knihu Thel, môžem sa stotožniť s konvalinkou aj červíkom a vždy to bude o tom istom.
V noci
Keď človek hladí milovaného vtedy keď spí, robí to pre seba, či preňho?
V noci mi napadlo, vskŕslo, čo by sa stalo, keby už vo mne nebolo tieňov. Tých mnohých, ktorí si vo mne za tie roky poustieľali a postavili mnoho svojich príbytkov. Bola som zvedavá, čo oni na to, a oni na to toto: ale my odísť nechceme, nám je v tebe dobre, s tebou je dobre. Áno, dobre, prisvedčovali ostatné.
Symbióza či parazitizmus?
Za tie roky reťazenia, vzájomných podpôr a výhod by som už predpokladala všeličo.
Ostala vo mne nostalgia, keď sa pohybujem po dome svojich rodičov. Plačem nad sendvičom, keď ho krájam na chlebíčky, vzniká slzná zahmlenosť. (Možno kvapku uštedrím aj hosťom).
Tak toto bol môj domov, tu som žila,
rástla (v ženu)
trpela ako žena
túžila, že ňou budem,
že budem pravou
nefalšovanou
stopercentnou
obetovala za to mnoho,
no žena nemôže byť stopercentnou, lebo vtedy je skôr jej atrapou.
Ako som sa len v dňoch pred svadbou bála nespánku. Spávala som v byte po mŕtvom dedkovi no nebála som sa toho. Bola som odhodlanou, čakajúcou, naposledy skrývajúcou svoju nahotu pod perinou.
Posvadobná nedeľná prechádzka so svokrou, ja s iným účesom, cítila som sa v ňom takou ženskejšou, v šatách, čo sa ti páčia (to kvôli tebe som si ich vzala so sebou), v nedeľu podvečer všetko utíchlo, jeho rodičia ma už volajú ich rodinou, večer sedíme na záhrade a čítame priania, jeme koláče, organizujeme zajtrajší odchod.
Mamka sa ma neskôr pýta: to, čo píšeš hovorí o tom, že si veselou, či smutnou?
Som čiernou ríbezľou, šťavnatou, kyslou, zdravou. Myslím, že je vo mne všetko.
„Pořád se měníš, Každý den o malinký kousek. Kdyby to šlo, všecko bych to zaznamenal."
„A když jsi tak chytrý, jak jsem se změnila dneska?
„..o zlomek milimetru se ti zvětšili prsa-" „Nezvětšili!"
„Ale ano."
„NEZVĚTŠILI."
„Zvětšili."
„A co ještě, ty nemravo?"
„Jsi o něco šťastnejší a taky o něco smutnější."
„Což se navzájem vyruší, takže jsem úplně stejná."
„Vůbec ne. To, že jsi dneska o něco šťastnejší, na tom, že jsi taky o něco smutnější, vůbec nic nemění. Den ode dne jsi o něco víc obojí, z čehož plyne, že právě teď jsi nejšťastnejší i nejsmutnější, jakás kdy byla."
(Dějiny lásky: N. Krauss)
