Znova sa mi sníval sen, ktorý sa mi sníval už toľkokrát: more s intenzívnym kolobehom prílivu a odlivu. Sen, čo sa vracia a spôsobuje v mojej duši vyhĺbeniny, zmeny na povrchu. To more, ktoré sme na vlastné oči videli striekať až na ulicu, cestu, autá, na nás. Utekať pred ním a chcieť ho, lebo je fascinujúce očakávať, že by sa to mohlo každú chvíľu stať.
Tak sme vtedy žili pár dní, prechádzali sa popri mori a očakávali, že by sa mohlo hocikedy na nás vyliať. Už by som do toho mesta znova nešla. Mám z neho strach a chcem vidieť iné. Horúcu Sicíliu a nemať strach z mafie.
Včera sme sa boli pozrieť na byt a prejsť sa okolo Hrona. Zamrznutého, posiateho slnkom.
Pýtal si sa, či sa mi to všetko čo vidíme naokolo, páči.
Plakala som a povedala: áno.
Plakala som a spýtal si sa ma, ako to viem, (keď plačem).
Povedala som, že to vidím a ty si povedal, že ma ľúbiš.
Čo znamenalo, že so všetkým.
Rozmýšľala som, ako by som tam vedela žiť. Už neísť k deťom do školy. Už nevidieť a nestretnúť Žofiu, Kristiána, Lauru, Samuela, Filipa, Martina, Michala, Mateja, Sáru, Veroniku, Hanu. A vlastne všetky tie deti, ktoré ma na chodbe zdravia ako celebritu, naťahujú ku mne ruky, až sa niekedy musím tváriť, že ich nevidím, lebo mi je to pred učiteľkami trápne. Volajú ma menom a mám od nich už naozaj všeličo: minimydielko v tvare hrozna, kresbičky a vystrihovačky z papiera, srdiečka, anjelov, čokolády, od Laury - bielu so škoricou a zázvorom zo Srbska.
„Katka, ja ti prinesiem košík plný ovocia! Prinesiem! Prinesiem ti ho, aj zeleninu, aj jahody a egreše."
A ja im čítam rozprávky, učím sa pri nich žiť, hovoriť si, že deti - to je hod guľou do symetrického stavebnicového zámku. Lebo deti nie sú hladké. Sú ufúľané, váľajú sa po zemi, sú špinavé, kričia, jačia, nepočúvajú, túlia sa, šušlú, nie je v nich súlad a predsa mi naprávajú kosti, vystierajú mi chrbticu v duši, aby som stála pevne. Preškrtnú vetu, ktorou by som chcela definovať seba alebo deň.
Je to ako padať z útesu a vedieť, že sa mi nič nestane.
