Raz dávno mi niekto povedal: ty by si chcela muža, ktorý by ti pripomínal Boha. Nebolo to vtedy tak, nebola to pravda, nič také som nečakala, až taká naivná, sentimentálna a romantická som zase nebola.
A teraz, keď svojho muža mám, vidím, že sa v ňom ozaj odráža láska Boha - asi sa už nemohol na to všetko dívať. Muž, ktorý sa za mňa každý večer na kolenách modlí a ďakuje za mňa, teší sa z každej maličkosti, ktorú spravím, napríklad umyjem riad, ktorému som raz povedala: prečo neviem byť šťastná? A on na to: ako je potom možné, že robíš takým šťastným mňa?
A ja som povedala: to je ten paradox života. Človek môže dávať, aj keď sám nemá.
Boh načiera z neviditeľného prameňa.
Kvety rastú zo skaly, v neľútostných podmienkach.
Žena, ktorá počne, hoci o nej hovorili, že je neplodná.
Žena, ktorá ako dieťa zomierala, odmietala život a nakoniec v sebe nosí život vlastného dieťaťa.
Matka, ktorá o chorobou poznačených rukách svojho dieťaťa hovorí ako o najkrajších ručičkách.
Hocikedy plačem z lásky tohto muža. Láska, o ktorej som v nedeľu hovorila, že nemôže byť nič než náhrada. Keď som ti znova a znova hovorila o rokoch (v ktorých sa mohlo zdať, že na mňa zabúdal sám Boh). Že keď už nie si zásluha, tak potom si za to všetko predtým náhrada.
Mám chuť na takýto sentiment a pravdu v ňom, pravdu, ktorá sa ťahá sentimentom ako neoddeliteľné vlákno.
Včera som bola s dieťaťom, ktoré mi hovorí: Katulienka. Asi v tom nie je láska, asi je to len obyčajná nápodoba. Lebo..
..nemôžeme predsa vedieť, aká je láska, kam až siaha, čo môže človek od človeka očakávať, v čo môže a nemôže dúfať.
Veľmi sa mi páčila jeho knižka. Knižka toho dieťaťa. Nedráždivé obrázky, nekrikľavé farby, matnosť, deti hrajúce sa na pláži, francúzsky jazyk, ničomu som nerozumela, čajky, piesok a breh mora. Presne ako to miesto francúzskeho pobrežia, o ktorom snívame pre naše deti. Že ich tam raz vezmeme, že sa tam raz s nimi chceme vrátiť. Nech si aj oni obzrú sebavedomie búrlivého príboja, oceán, ktorý sa tak ľahko nenechá zlámať (ako človek, ako ja), nech sa hrajú v piesku polonahé a netrasú sa ako osika.
A neskôr mi napadlo: čo keby som pre naše prvé dieťa, až príde čas, kúpila ako prvú radšej knižku? Čo keby som radšej trvala na pekných knižkách ako na čačkách a rozkošných vecičkách?
Aj tak ma už zmáha únava z čipiek, riasenia, prekvietkovania, už len niečo z toho, menej, nech toho nie je priveľa, nech pochopím, v čom všetkom môže byť krása (Ze všeho na světe nejtěžší je pochopit krásu: Richard Brautigan ), sviežosť, jednoduchosť, nech vidím niečo z tvojho nazerania. Lebo, mne sa tak zdá, že teraz je vo mne iná neha, taká, ktorej môžem veriť, že jej bude dosť, aby mi niečo pomaly a isto vynahrádzala.
