Rada nakupujem. Obzerám si syry. Rôzne vzory látok, rôzne strihy. Do košíka ukladám kuchynské utierky, kvetovanú šatku, orechy a chipsy banánové.
Pozerám na ľudí, niekedy bolím viac, niekedy menej, rozprávam s ochotnou predavačkou. Hovorím si: ty si muž, ja žena. Teba trápi praktickosť, mňa ideálne zotavenie. Naozaj je to väčšinou také. Také gender-stereotypné. Práve teraz lezie pavúk zdola nahor po svojej šnúrke. A jasné, že mi neprinesie šťastie, len také milé usmievanie.
Pršalo a ja som si hovorila, že ono to nie je šeredné, ten dážď je metronóm prírody. Akoby hovoril: prším, lebo si to zmyslel Boh. Lebo chcem.
Za dažďového sprievodu som čítala Sylviu, básne ako krvácajúce kvetiny, jej nehu a drsnosť a napísala som aj svoju. Milý môj, tebe ju darujem:
Dokonalosť neexistuje
len zvädnutosť tulipánov
voľnosť rýmov
a krásne básne v šuflíkoch.
Špinavý dážď kropí do duše
a očisťuje túto zem
a zabúda
že my ľudia chceme slnko
čo si ako loptu zahádžeme
v horúcej posteli
a tiež zabudneme
samy na seba
nie jeden na druhého.
