Včera som tohoustrážiť veľa nevedela, naposledy som sa pozrela na hodinky o 3:54a až potom zaspala. Niečo príliš rýchlo uteká a to mi nedá spať.Yalom by možno povedal, že za nespavosťou sa skrýva strach zo smrti. Yalom videl strach zo smrti takmer vo všetkom. A ja mám teraz vo všetkom taknaponáhlo, myšlienky na svoje budúce deti, potreba odovzdať im svoj genetickýkód a potom sa dohadovať o tom, čo by po mne mohli zdediť, čo by soms chuťou dovolila a čo by mi bolo ľúto podať ďalej. Každopádne, dni byboli najradšej o niečo dlhšie, lebo stále čakám na nejaké nové poznanie,nestačí mi poznať, čo poznám, lebo chcem vedieť viac, byť múdra a častoo múdrosť prosím, aj Šalamún prosil a potom dostal omnoho viac.
1:56 a ja takáčulá, ako práve roztvorený puk pokrčeného vlčieho maku, pokrčený od dlhéhospánku, ako keď sa narodí čokoľvek a je to vyhúkané, nádej alebo dieťa.Niekedy, keď je takto večer a všade naokolo tma, pomyslím si, že možnoniekto stojí za mnou a už dlho sa na mňa pozerá, krúti hlavou nadtým, čím sa zaoberám, lebo z toho stále nedokážem vyrásť.
Keď je 1:56, jasom ešte čulá a akoby práve zobudená, akoby som dnes nič neprežilaa nič sa nebolo stalo, nebolo ráno, akoby som vôbec nemiesila cesto naknedličky a na uvarené neliala upražené maslo, koľkokrát som chcela počuťtie slová, hladké ako maslo a nepretržité ako konzistenciamedu, žiadne neboli a potom prišli. To preto tá prebudenosť, syndrómotvoreného vlčieho maku, pokrčeného ako nepriznané potreby.
Už druhý deň somsi urobila taký rituál: poobedia v záhrade, odtrhnem si hrušku priamo zostromu, pohojdám sa v sieti a nechcem, aby ma vtedy videli detiz ulice. Sedela som v kresle na dolnom poschodí a prezeralastaré fotografie, na väčšine z nich bol zachytený pohreb, na bežnéokamihy nebol foťák, neboli peniaze, smútok a plač, na jednejz nich zvlášť, až tak, že som začala na polsekundy plakať. A potomtie deti a letné flirty mojich túžob: chcem s nedovolím. Dieťa,ktoré dnes polievalo vodou trávu a to druhé sa smialo, že ciká..A vlastneo tom nechcem povedať príbeh, len tie vety, keď dvojročné telefonovalo sosvojím otcom a my sme sa za jeho chrbtom smiali, že koníky: divé, živé,kúpala som, hej, nespinká ešte, koza, pomodlila. Len to hovorilo a tomálo bolo pre mňa veľa, lebo aj kvôli tomu teraz nemôžem spať. Myslím na mnohéa mnohých, že mi išla puknúť hlava z túžby povedať veľa. No nešlo to,lebo v hlave bolo okrem iného aj: buď ticho a nerozprávaj. Cítimpokoj. Ako dlho ho už cítim a čo je to za pokoj? Duša je vyplienená, nonie je to pohrebisko ale nádoba, nemám túžbu niekomu o sebe niečovysvetľovať, hovoriť iným svoje názory a cítiť sa tak nejak prehnanevycibrená. Len tu byť, ešte stále cítiť mokro na líci od pusy dieťaťa a byť s tým, o čom zatiaľ len nesmelotuším stotožnená.
svetlo na papučkách
