K životu potrebujem teplé nápoje ako tešivé prílohy dňa. Sladké bodky za ťažkosťami života. V tejto súkromnej chvíli mi jeden chlap neutrálnym tónom povedal, že bolo nefér čo som urobila. Asi má pravdu, ale musí pochopiť, že aj on by mal preskúmať hranice svojho rozprestierania sa. Vyjasnili sme si to, zavrel dvere, odišiel, viac ma nezaujíma.
Dnes si desaťročné deti všimli, že som namaľovaná. Povedali niečo o mojich očiach. Oči nazvali očká. Povedala som si, že také slovíčka by sa mali, čo sa týka kto-komu, hovoriť naopak.
Ochorela som, nevládala som. Stáť sa slnku (hoci som ho vtedy inštinktívne potrebovala), počúvať, napomínať. Tak som si našla lavičku a na nej som posedávala. Dali mi najavo, že na takéto posedávanie je ešte zima. Trápilo ma, že som taká nevládna, že sa deň vlečie a ja nemám chuť vnímať a počúvať. No neskôr som si hovorila - je to len fyzika, oslabenie tela, k večeru zvyšujúca sa teplota, ťažký pocit na hrudi a ťažký tlkot srdca. Staral sa o mňa.
Naše rozprávanie o živote nemá konca kraja. Neviem sa vyrozprávať, hoci nehovorím veľa. Často teraz myslím na kvety. Včera mi jedno dievčatko povedalo: ste jemná ako kvet a večer v posteli, som v mysli hľadala, ku ktorému by som sa pripodobnila. Viem, že výber kvetov pre mňa veľa znamená. Vybrala som si taký, hoci ani neviem ako sa volá:
