Vpondelok nám švagor, ktorý by mi mohol byť staršímbratom, hovoril o
vnútornejkráse,
ojednej Láske ku mne,
aja som sa tak sama v sebe pýtala, čo táto láskaznamená v praxi.
Chcelaby som prsteň s veľkým očkom, niečiu ruku na ňom, jehozáujem, retro pôvab a vyklíčenúdôveru.
Jeto však takto: každý chceme niekoho a nikto ho nemá.
Čotáto láska znamená v praxi?
Kýmto neviem, bránim sa, hnevám sa, ignorujem ju, nechcemju, chcem ju, nechcem o nej počuť, nehovorím, navonok somukecaná, vnútri mlčím. I tak sa dá? Itak sa dá. Štve ma to.
Prestalasom vedieť snívať, nejde mi to, už to neviem, neviem o čom,načisto som sa vysnívala, opotrebovala všetky možnétúžby, stojíš nado mnou a možno sa pýtaš,že čo ja na to, ja na to nič, keď sa hnevám, tak mlčím,navonok som ukecaná, vnútri mlčím ako nemá,že je to paradox? Nič nehovorím, a aj tak vieš, že byso toho toľko chcela. A nejde len o prstene.. Som lenurevané decko, včasne vyspelé, vraj zložitéduše dlhšie dozrievajú a potom sú dlho mladé.
Terazdobre spím, ako batoľa, batolenecká ospalosť, čocelé dni robí nepodstatné veci a potompadá. Bývam taká unavená, až nemôžemzaspať. Ráno dostávam správu „Prajem tikrásne dobré ráno."
Dnesopäť deti, dostávam inštrukcie cez telefón,„malému maximálne lyžičku granka, malej pollyžičky", bazírujem na detailoch, aj ja, úplnenepodstatných, pre mňa výsostne estetických,a krásnych, pre mňa hej, pre našich „už toľkonefilozofuj stále o tých istýchnepodstatných hlúpostiach".
Ozajsa mi zvykne zdať, že už tak dlho žijem, kvantitatívnenie, poviete si, hej, hej, mladá...pár starýchživotov za sebou, čia to bola chyba, že som bola utkávanáz dažďa, dočasne hydratovaná, napriek subjektívnejnepoužiteľnosti často prežívam Veľké revolúciev prijímaní, seba im, produkujem vodu a takhydratujem ďalšie duše.
1:20
sa vraciam zoštvrtkovej pravidelnej polnočnej večere a pravidelnéhoštvrtkového upratovania, na ktorom ja neupratujem, len savykeciavam, postávam, konzultujem, chodím, behámod človeka k človeka a vtedy mi je najzdravšie. Lebo niekedy mimôj pohľad na svet lezie strašne na nervy, aj niekoľko dní,leziem si na nervy ja sama, a potom potrebujem ľudí, všade aveľa, okolo, bujnejú vo mne nežnosti, vždy, keď ho uvidím,aj dnes, kvitnem do neprístupných nežností,vždy, aj teraz, keď zatvorím oči, vidím ako rastúšperky, ako vo mne kvitnú, biele sklo a fialovýametyst, vidím ako rastú, popri ňom,popínavé.
Rozoberali sme veľaotázok, rozmýšľam o dotyku ruky, o konkrétnom,zvláštne, pekné, že mi dnes P. len tak chytal ruku,len tak veľakrát, bola veľmi teplá a veľmi hodvábnaa potom som konečne videla tú jeho blondínku,dohadzovač ma chytal za ruku, veď vieme prečo súcitne, témyo romantikoch a realistoch, o srdci muža, moja zvedavosť-akorozmýšľajú informatici, však vieme prečo...pýtala som sa štyroch pri jednom stole, takto si testujem atrénujem ľudí, keď na mňa nepozrú ako nablbú, môžem byť uistená, že si rozumieme.Presne tak.
A stále by somchcela ten prsteň a jeho ruku na ňom.
