„Myslíš si, že on vie o tom, že je pekný?"
„A ty to o sebe vieš?"
„ Ja? Čo ja viem. Kedyako. Keď ja sa nevidím."
„Podľa mňa si myslí, že nie a že ho nikto nechce."
No a kvôli takým odpovediam Annu nemôžem nemať rada.
A potom na mňa z lásky kričia, že aká ja som, s kadekým sa musím spriateliť a že mám trochu pomýlenú priateľskosť a naivitu, že sa mám spamätať a kričia na mňa pomerne dosť až neviem, či sa ich mám báť, či mi aj jednu nefľusnú a myslí si, že ja nechápem jej pohodenú dušu, ako keby som necítila podobné trhanie, keď ma musí takto doslova ťahať z jeho blízkosti, ťahať a ťahať a ja som v tamtom ožratom dave, kde by sa dalo do sexuálneho napätia zahryznúť a roztrhať ho na kusy, malinká, veľmi malá, povedzme výškovo päťročná, krútim sa a hladnem po ňom, tak čistom, taký čistý, že si ako liek viem predstaviť: byť pohodená v jeho náručí, ako liek na pošpinenie davom. A potom padám do postele uťahaná, nevediac či z túžby alebo znechutenia.
S mojou sestričkou sme šli na prechádzku, oberali bledé moruše a krikľavé čerešne. V kočíku sa vyvaľovala tá malá líška, zlostila sa na chlapča, ktorý sa na ňu zlostil, že mu chytá bicykel, zlostne gestikulovala a pohadzovala paprčkami a ten druhý, možno päťročný, povedal, že aká je pekná.
Spod batoľaťa mi o štyri roky staršia vybrala nádobku s jahodami a dvoma kúskami domácej bábovky, ktorú som o štvrťnajedna v noci dojedla, sediac na okne balkóna, vonku, s holými nohami a polomokrými vlasmi. Potom som zaspala a v noci ma čosi-ktosi dusil(o), a vôbec to nie je smiešne...
A najhoršie je, že vôbec neviem, čo to so mnou posledné dni je...
