Pršanie v júni nie je špinavé, nie je pochmúrne, nie je to sychravosť, ale báseň.
Sú dni, keď nemám chuť zberať kvety, ale hádzať kamene.
Kúpila som si nové plavky. Zelené. Tak dobre ukryté, až ich medzi ostatnými nebolo vidieť. Aby som sa v takých nových viac zblížila s francúzskym a talianskym slnkom, aby som tak zredukovala možnosť, že mu dám košom (lebo jeho páľava oslabuje).
Niekedy si len tak zo srandy nafúknem brucho a tvárim sa, že tam niečo je. Niečo stvorené. Skomponované. A potom vypudené. V postieľke odfukujúce, cmúľajúce. S pohyblivým bruškom. V bielej letnej košieľke. Voňať ho, pritláčať sa mu na líce. Stokrát mu niečo vysvetľovať, dvíhať ho a potom plakať, že ja už nevládzem, nedokážem a s nostalgiou sa vracať k tomu, ako mi len bolo dobre bezdetnej. Lebo ono to tak je.
No aj tak sa k deťom neustále vraciam a raz si túžim kúpiť slušivé rifle pre tehotné.
Večer na prechádzke, cestou z omše, im hľadať mená, pretože to ma rozptyľuje, zmierňuje interné nepokoje, tie v duši, tam, kde je klzký povrch a ostré okraje, takto, presne takto definovaná ma vlastná duša reže a zraňuje. Tak ti vravím, vymýšľajme im mená, podľa ich znenia si predstavujme ich tváre, mená, ktoré by boli pre naše deti ako stvorené, k nám sa hodiace. Poviem ti, že zhluk istých hlások pre mňa znie ako trblietanie.
Tak, toľko o rozptýlení, o drobnej úľave, vraciam sa k otázke, ktorú z časti tuším a z časti nie:
Prečo som taká zraniteľná? Načo je to dobré?
1.fotka: oncewed.com
