Napadajú ma slová posledných dní, napadá mi, že žijem s emotívnymiľuďmi, že to s nimi teraz trávim najviac času. Včera som si bola zapísaťlen známku. Len známku, a nakoniec somtam dostala psychoterapiu. Vírilo mi to v hlave, tá konverzácia, jejzvláštnosť, lebo som tú úlohu urobilainak ako všetci ostatní, a tak: čiviem vysvetliť prečo. Lebo veľarozumu a málo spontánnosti, emócie, blok, poetickosť, hra so svetlom a nocou,hravosť a ten kurz by mi vraj možno pomohol.
Som tu sama, Janka a Marek išli na Devín, prvýkrát išliniekam spolu, a ja trochu rozmýšľam, ako im je, ako sa spolu pekne smejú, jejspôsob, jeho spôsob. Včera sme traja kráčali ako ovce bez pastiera, spolu, aleza sebou, potom sme sa rozbehli a keď odchádzali z izby, Janka hovorila,že som bláznivá, a ja som za nimi zakričala Marek, lieč ju, lebo povedala, že som bláznivá. A teraz čítam takú knihu, kde neviem,ktorý z nich dvoch je bláznivejší. Vlastne,nerada používam slová, čo nič neznamenajú...
Čítam o tom, ako Barbara stratila muža, svoj starýživot aj samú seba za pár dní. *Neplakala pre jednu stratu, pre jednu vec,jednu spomienku, pre Erika. Bol to existenciálny plač. Plakala pre stratu sebasamej. Prestala vedieť, kto je. Keď si chcela spomenúť na svoju identitu,neustále si opakovala Som Barbara Gordonová, som Barbara Gordonová. Ja by somsi seba pripomínala inak. Nehľadala by som sa po mene. Skúšala by som prislovách slnko, som slnko a teplo, rýchlosom vyrástla, topím sa na hranáchpochybností a istoty, verila som mnohým klamstvám a teraz somhladina, hladina; lebo pred tromi týždňami mi niektopovedal, že ma vidí ako hladinu, na ktorú dopadá slnko, to slnko je niekto a onasa preto trblieta. Odvtedy sa často pozerám na akékoľvek hladiny, na Dunaj, nafotky Štrbského plesa a rieky v mojom meste. Chcem vidieť, ako tovyzerá.
Stále sa nevrátili, stále som tu sama a už ma ničnebolí. Chcem zachytiť a uloviť, čo sa už nevráti, bolesť brucha a pálenieruky, keď s tým všetkým ležím v posteli a prechovávam lásku k svojmubruchu, k mechanizmu dvadsiatich ôsmych dní, keď hovorím Zuzke, že ma sícevšetko bolí, ale necítim sa krehko, že každá bolesť potrebuje inústarostlivosť, brucho sa štiepi, lebo sa nemohlo premeniť na kolísku, somfascinovaná a tie pocity mám pod drobnohľadom. Využívam hodiny, keď tuniekto nie je, aby som sa pozerala zblízka, či sa lámu strachy, čo sa vo mneláme, čo všetko a z akej diaľky sa ku mne rinie, keď zaťahujem závesyalebo púšťam vodu, čakám alebo si sypem ligurček na chlieb.
Zachytiť a tešiť sa z toho tanca pred pártýždňami:
* Muž a žena se seznámív rekreačním středisku pro svobodné v Catskillských horách. V sobotuvečer spolu tančí. Muž říká:
„Jsem tu jenom navíkend“. Žena odpovídá:
„Tančím tak rychle,jak dokážu“.
Povedal jej: mámestrach iba z toho, čo nenávidíme. A ja sa budem pýtať: na čom sa lámestrach z lásky, na čom, na akej hrane?
*B. Gordonová: Tančím tak rychle, jak dokážu
