Včera bolo nežne veselo.Trojročný ma uhryzol do zadku a nebolelo to. Na chrbte chodidla všakáno.
Drobci. Kašičky. Mlieko.
Kúpanie. Prebaľovanie.Uspávanie. Ich matka mi dôveruje a ja neviem čo s tým.
Sestrička chytila bračekatam a mne to prišlo vtipné. Čisté. Bez pochýb.
„Ja sa bojím".
„Nemáš sa čoho."
„Na stene sú príšery."
„To je svetlo."
Prvýkrát v životeuspávam deti s fľaškami v ruke. Mliečna uspávanka. V cudzombyte. V cudzej manželskej posteli. V cudzej tme. Narýchlo pozametanésvetlo.
V mojej duši jesymfónia. Moja duša podľahla emočnejanorexii. Źiadna diagnóza. Len hlad podstaty. Len jemné skučanie. A tak sisedím a preťahujem myšlienku, že bozkať Telo na kríži je ako velebiťsexualitu snežienky. Ako integrácia všetkých špinavostí, čo sa poobšmietali akopsy a potom ozaj skapali. Ako odstrelené otroctvo.
