O 2:35 sa zobúdzam, ani neviem prečo. Začínajú kontrakcie. Budíme sa v prítmí, v intímnom svetle lampy, prežívame, čakáme, balím si veci, kontrolujem tašku, rozprávame sa, kontrakcie pribúdajú, zapisujeme, desať minút, šesť minút. Celkom decentné, nechávajú ma dôstojnou, som rozrušená, usmievam sa, chcem mať poriadok. Raňajkujeme, semiačkové pečivo, maslo, džem z domácich marhúľ, mliečna káva bez kofeínu. Neustále popíjam čaj, ktorý by mal moje pôrodné cesty urobiť prívetivými k dieťaťu. Okolo pol ôsmej ráno je rozhodnuté, voláme taxík, vychádzame von. Som pripravená, vyzbrojená všetkým, čo dokážem uniesť. Taxikárovi niekoľkokrát nohou nadvihnem sedadlo.
Vystupujeme, prechod pre chodcov, urgentný príjem, hovoria: prezlečte sa. Vezme nás sestrička, čakáme na výťah. Zvládam to. V malej izbe ma napájajú na monitor. Počujem jej srdiečko. Nechali ma tam samú. Hodiny ukazujú pol deviatej, trištvrte na deväť. Stále sa ma nikto neujíma. Čakáme na pôrodníčku. Počujem ženský vzlykot, ktorý mi trochu priškrtí hrdlo. Bolí ju to. Vzmáham sa. Počujem hlas personálu z inej izby, vizita: "placenta praevia, 35tt, krvácanie". Cez záclonu prúdi príjemný vzduch, rozochvieva ju. Sústreďujem sa na seba. Na to, čo čaká nás. Som odovzdaná tomu všetkému. Ponúkam sestričke ruku, nech mi odoberie krv. Prichádza lekárka, skontroluje ma celú zvedavú. Hlási: „bránka je zájdená, ide sa rodiť!". Som natešená, vďačná svojmu telu, jeho rýchlosti, schopnosti dlho ma netrápiť.
A potom už len sila tela, ktorej sa treba s pokorou odovzdať, nechať sa zmiasť tou prívalovou vlnou, sopečným výbuchom a nakoniec len povedať: „tak toto je moje dieťa". Zapamätať si jeho prvý pohľad, pohľad zamilovaného.
Uložili ma na posteľ. K posteli priložili sklenenú kanvu a pohár, do ktorého naliali čaj plný cukru. Je po všetkom.
25. júl
Vychutnávame si spoločné chvíle v trojici, k večeru, keď sa stmieva. V návštevnej miestnosti, kde sú prítomné iné matky, iní otcovia. Každý sa venuje svojmu dieťaťu. Otcovia si ich fotia, držia, pripravujú sa mastičky, obrúsky, prebaľujú sa, tíšia, prechádzajú. Stmieva sa a to podčiarkuje atmosféru.
27. júl
Pozerám na svoje dieťa. Ešte nedávno tu nebolo a teraz leží blízko. Skrúca sa, robí nežné grimasy, má dlhé čierne vlásky, páči sa mi, pozerá sa, šibrinkuje očami. Moje mlieko vyzerá ako salko. Musí jej naozaj chutiť. Dieťa mi vonia. Na obed sme mali dukátové buchtičky. Vtedy mi to došlo. Vonia rovnako.
28. júl
Sedím na nemocničnej posteli blízko okna, spomínam na detaily pôrodu, tie krásne, tajomné okamihy, na to prítmie, slová, ktoré zazneli z rôznych úst, popíjam pritom vodu, čítam knihu, je teplo, je priezračný jasný júl. Obrazce, čo vytvárajú vtáky, keď pozriem cez okno, pripomínajú tento pokoj. Zdajú sa mi fascinujúce všetky tie detaily tehotenstva a pôrodu. Spomínam na bolesti v maternicovom kŕčku, bolesť podlamujúceho sa bedrového kĺbu, už môžem spať na bruchu.
29. júl
Včera mi robili ultrazvuk. Prechádzala som popri pôrodných sálach okolo deviatej hodiny večer. Tie lietajúce, na guľu zavreté dvere vzbudzujúce hrôzu, bázeň, vznešenosť. Skrýva sa za nimi dráma aj skľúčenosť. Takto v tme si predstavujem, čo sa za nimi odohráva. Vzbudzujú úzkosť. Len večer, nie ráno. Z popôrodného ultrazvuku dostanem fotku. Prázdne lono. Už splnilo svoju úlohu.
3. august
Moje vtáčatko spí v postieľke, sem-tam vydá neodolateľný zvuk. Zjedla som tri kúsky koláčikov a zapila ich hustým kakaom. Je tu ticho, len práčka krúti už druhú várku. Ráno sme sa zobudili skoro, ležala mi na hrudi ako žabiatko. Cítim naplnenie aj smútok a úzkosť. Strach o svojich blízkych. Strach matky, ktorému nič nezatarasí cestu. Je to daň za radosť. Pocit, ako sa vo vnútri, niekde v ďalekej a málo dotknutej vrstve duše tlačia a hromadia slzy, ako keď sa v prsiach dojčiacej matky hromadí mlieko a musí ísť von. Veľa vecí žijem prežívaním, nie opisom prežitého, emócie vybuchujú, nie všetky sa dajú podať a ponúknuť druhým ako koláč na tanieriku. Som matkou. Som teda šťastnou aj smutnou.
